Tisíc a jedenkrát Mia

Píp, píp. Ten sprostý budík zase zvoní.
Dnes ju jeho zvuk bolel až príliš. Vôbec ho nepotrebovala počuť. Už dve hodiny pozerá do stropu a rozmýšľa či robí správne. Rozmýšľa nad tým už mesiac. Mesiac sa cíti hrozne. Trápia ju výčitky, výčitky za to čo cíti a trápi ju to, že vie, že hlava vie, že chce a musí, ale srdce stále piští inak.
6 hodín ráno.
„Teraz ide na vychádzku“, hovorí si Lucia sama pre seba.
06:01
Telefón zapípal. Prišla mms.
Odosielateľ: Boris
Obrázok rannej zore a vychádzajúceho slnka a pod ním text:
„Lucka, dnes mám čierny deň. Pozerám na východ slnka a snažím sa ho zastaviť, aby tento deň ani nezačal. Čo mám spraviť, aby som ťa zastavil?“
Lucia ostala nemo pozerať na ten telefón. Nezmohla sa na nič, len sa potichu rozplakala.
***
Boris po venčení nasadol do auta, zbalil deti, ale v hlave bol stále pri Lucii. Šoféroval manuálne ako robot. Pri škole deti vyložil a dnes ich ani len neskontroloval v spätnom zrkadle ako to robieva vždy.
„To nie je možné, ešte aj tá cesta je dnes ako naschvál prázdna“, zanadával si v duchu.
Cesta ubiehala rýchlo. Rýchlo sa približoval k cieľu a k okamihu kedy sa všetko s ňou udeje posledný krát.
Čo budem mať v hlave? Budem pri každom jej pohybe riešiť v hlave, že teraz sa na mňa posledný krát takto pozrela, takto uškrnula, takto posledný krát odpovedala? V rádiu po dopravnom servise, ktorý sľuboval tie najlepšie cesty v tom mesiaci a teda aj príjemný deň, ktorý nepokazila ranná zápcha, či dopravná nehoda, začala hrať ich pesnička.
Pamätá si ako cestovali spolu na služobnú cestu. Auto plné jej vône, dopravný servis, kolóna pred nimi a tá pesnička. Lucia ticho sedela na vedľajšom sedadle a jej prsia sa pravidelne zdvíhali a kľudne dýchali. Borisa tento pohľad ukľudňoval. Nevedel od nich odtrhnúť periférne videnie. Vtedy bolo všetko v poriadku, vtedy bola len jeho, vtedy ho nechcela opustiť. Vtedy z jej tváre cítil kľud, zubaté slnko jej osvecovalo tvár, sledovala cestu, dýchala kľudne a sem tam sa pohmýrila na sedadle a pozrela zboka na Borisa. Keď začala hrať tá pieseň naprázdno otvárala ústa a spievala si ju do krajiny tam za čelným sklom auta. Bolo to milé ju vidieť takto spievať – nespievať.
„Toto mám rád“, povedal vtedy Boris.
„Čo máš rád?“
„Teba a tú pesničku.“
„Ako?“ zakoktala sa Lucia.
„Teba v tej pesničke.“
Lucia vedela, že má v tej chvíli mlčať. Tak radšej mlčala.
Pri preraďovaní rýchlosti ju jemne chytil za ruku a usmial sa na ňu.
V aute sa miešali ich vône a ich myšlienky. Ale inak tam bolo ich ticho, rádio a doznievajúce slová ich pesničky.
V to posledné ráno poslal ďalšiu smsku.
07:25.
Smska od Borisa:
„Lucka, neodpisuj, ale práve nám hrajú našu pesničku a ja sa cítim zvláštne. Približujem sa k tebe, ale takisto sa približujem k tvojmu čiernemu rozhodnutiu.“
***
Už týždeň trafili spoločnú farbu košele. To predsa nemôže byť náhoda, keď si nevolávajú a vždy ráno zistí, že majú na sebe rovnakú farbu.
„Oka, jeden – dva dni chápem, ale týždeň?“ behalo Borisovi v hlave.
V to ráno vo dverách Borisa omámila vôňa.
Jej vôňa. Nevie ako to robila, ale každý jej deň voňal inak. Vždy vôňa vystihovala deň. Raz voňala hravo, raz veselo, inokedy voňala po sexe, ale v ten posledný deň voňala smutne, melancholicky a pomaly sa mu rozplývala.
„Dobré ráno Lucka.“
„Ahoj.“
Sadol si na stoličku a mal pocit, že sa mu rúca celý svet.
„Boris?“
„Áno, Lucka.“
„Čo mali znamenať tie smsky?“
„Pokus?“
„Pokus o čo Boris?“
„Ja neviem, musel som niečo spraviť. Pomohlo?“
„Nie, Boris. Už som ti raz povedala, že moje rozhodnutie je nemenné.“
„Lucia, ale ty nemôžeš odísť. Poviem ti to úplne idiotsky a bez akéhokoľvek rozmýšľania. To je to, čo si vždy chcela. Aby som neformuloval v hlave a až potom povedal. Aby som to povedal z prvej.“
„No, počúvam teda“, zmiernila tón Lucia.
„Prečo teda nemôžem odísť?“
„Lebo, lebo…“, začal koktajúc Boris. Lebo sme zohraní, lebo to tu bez teba nezvládnem, lebo nikto nebude ako ty, lebo kurva ešte aj tie košele vždy trafíme. Lebo ťa mám rád a nechcem ťa stratiť.“
V rádiu začali hrať tú ich pesničku.
Obaja sa pozreli na seba a ostali ticho.
Lucia prvá zo seba vykoktala jednu vetu: „Toto je ako z telenovely.“
„To nie je telenovela, tá pesnička teraz tiež nie je náhoda, tak už to konečne pochop Lucia a zostaň. Toto všetko, celý ten mesiac sú to signály na to aby si ostala.“
Lucia sa musela ísť vyplakať. Zdvihla sa a bez slova odišla na WC. Zmohla sa len na to, aby vytočila cez slzy číslo sestry – Srny.
Po pol hodinovom telefonáte sa vrátila do kancelárie a ticho si sadla na miesto. Videl, že plakala. Vedel, že jej vôbec nepomáha, ale cítil sa hrozne. Chcel ju zamknúť a nikam ju nepustiť z čisto sebeckých dôvodov.
„Prepáč Lucka. Už ti nepoviem nič.“
Na jednej strane chcela, aby s tým prestal, ale na druhej strane si želala, aby bolo niečo inak.
„Ideš so mnou na posledný obed?“ opýtal sa jej.
„Boris, nemám veľmi chuť do jedla.“
„Musíš ísť, ja ťa nenechám odísť bez toho, aby som si užil svoj posledný obed s tebou.“
Od tohto okamžiku začal dávať okolnostiam prívlastok posledný, alebo posledné.
***
Tesne pred jej odchodom sedeli v kancelárii a Lucia dorábala nejaké posledné veci.
Boris sa zdvihol a postavil sa za ňu. Jeho ruka mu putovala na jej ramená.
Luciu kopla elektrika.
„Čo sa deje, Boris?“
„Nič, Lucka“.
„Mám pre teba ešte nejaké darčeky.“
„Čo si? Nemal si si robiť starosti, aj tak si na mňa naštvaný, že idem preč, tak si darčeky nezaslúžim. Či? A aj tak o týždeň mám tú farewell party, tak tam mi to dáš“, snažila sa Lucia odľahčiť situáciu a rozprávať trochu s úsmevom v slovách.
„Ja na ňu neprídem Lucia.“
„Akože neprídeš? To je teraz žart, že?“
„Nie, nie je. Vieš, doma je to teraz zlé a aj tak by som to ťažko znášal.“
„Akože zlé Boris. Nerozumiem.“
„Lucka, ja sa o tom fakt nechcel baviť.“
„Boris, ale ja áno. Čo sa deje?“
Boris si otočil jej stoličku, aby mu bola tvárou v tvár, zobral jej ruku, pritiahol si ju k sebe a objal ju. Držal ju tak silno, že Lucia napriek rozklepaným kolenám nemala pocit, že spadne.
Boris cítil, že sa chveje ako osika, ale rozhodol sa, že ju len tak ľahko nepustí. Je to jeho posledné objatie. A jedno z prvých. Bolo ich naozaj len pár a každé v ňom zanechalo stopu. Jej stopu. Zaboril svoj nos do jej vlasov a dýchal ju.
Naposledy ju dýchal…
Aj silní chlapi plačú. Jeho slza sa stratila v jej hustých vlasoch.