Tisíc a jedenkrát Mia

Ráno sa zobudil na vôňu jej vlasov. Stále ležala vedľa neho. Jej hrudník sa dvíhal v rovnakom intervale a jemu sa naskytol ten najkrajší výhľad. Bola ako malé mača. Tričko, noha odkopaná spod periny, holé nohy čo končili tesne pod lemom trička čiernymi nohavičkami. „Je tu. Je stále tu. Nesnívalo sa ti to“ ležal vedľa nej a do hlavy si črtal jej […]

Už mesiac na novom…Myšlienkami je však stále u Borisa. Ale vie, že to skončilo. Jej farewell párty bola toho jasným dôkazom. Poslal jej pozdrav a od vtedy nereagoval ani na telefonáty, ani na sms, ani na maily. Proste definitívny koniec. Vtedy si Lucia myslela, že to nezvládne, ale ona zvládne toho veľa a v tomto období ešte netušila čo všetko príde a čo všetko vie […]

Píp, píp. Ten sprostý budík zase zvoní. Dnes ju jeho zvuk bolel až príliš. Vôbec ho nepotrebovala počuť. Už dve hodiny pozerá do stropu a rozmýšľa či robí správne. Rozmýšľa nad tým už mesiac. Mesiac sa cíti hrozne. Trápia ju výčitky, výčitky za to čo cíti a trápi ju to, že vie, že hlava vie, že chce a musí, ale srdce stále piští inak. 6 hodín ráno. […]

Ako sa to hovorí? Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí? Už dva mesiace patrila inému. Nebolo to nič nové. Bola to dávna láska, ktorú si v minulosti nevážila a po čase pohŕdala pozornosťou a starostlivosťou. Ale teraz bola predsa už staršia, to je to čo teraz hľadala. Predtým bola soplaňa čo si to nevedela vážiť. Keď jej prišiel opäť do života v hlave jej cinklo: […]

O pol 6 večer zobrala do rúk svoj obľúbený časopis. Zadriemala, ani nevie ako. Zobudila sa na Aliciu Keys, ktorú mala nastavenú ako zvonenie iba na Borisa. Chvíľu trvalo až sa zorientovala v realite. Je sobota. Deň po party, skontrolovala čas – 6 hodín večer. Zadriemala na pol hodinu. Volá jej Boris. Prečo jej volá, keď jej v sobotu nevoláva? Už to, že minulú sobotu […]

Prišlo to ako blesk z čistého neba. Ich obľúbená šéfka sa rozhodla odísť. Povedala im to v polke meetingu a prezentovania predajných výsledkov, myslela, že to nespozorujú a bude to pre ňu ľahšie, ale Lucii zabehlo, Boris nebol až tak prekvapený ako sa hral a Lucia bola v tej chvíli hrozne nahnevaná. Len nevedela či viac na Janku, ktorá odchádzala, alebo na Borisa, že to […]

„Panebože už je skoro desať. Lucia dýchaj, dýchaj. Na čo som mu ja Krava písala? No povedz hlava tupá načo ti je toto treba?“ Ešte aj Boris… Bolo asi pol 8, keď jej volal. Aký mala deň, či si oddýchla…Lucia to cítila ako krivdu – on ju až do pol 8 nepotreboval počuť. „Ahoj Lucka. Čo robíš? Ja som išiel s Mafiou von, tak že ti zavolám. […]

Víkend Lucia strávila v mikro kómach. Hovorila tak času strávenému pri dobrej knihe, teplom čaji, vypnutom mobile (veď kto by jej aj volal) a pod perinou. Z hodiny na hodinu si dopriala šlofíka a potom sa tento rituál zopakoval zase. Bola cez víkend doma sama. Zuzky išli domov. Aj ona bola chvíľu u rodičov, ale jej vnútro kričalo po oddychu. Ako keby sa niečo zmení, keď vypne […]

Lucia skackala po tých kopcoch ako srnka. Jej oblý zadok pevne obopínal tie obtiahnuté rifle. Boris naň kĺzal pohľadom často. Častejšie ako dokázal vo svojej mysli ovládať. V mysli však po ňom nekĺzal len pohľadom. V mysli ho držal pevne so svojimi rukami. Cítil ju pod rukami, cítil ju celú. Nespustil ju z dohľadu. Vždy keď sa nepozerala a venovala sa na striedačku […]

„Už ste sa dohodli ako pôjdeme zajtra do tej Banskej Štiavnice?“ strelila Lucia otázku do kancelárie. Mali ísť na celo firemný meeting, ale stále neboli podohadovaní na osadenstvo v autách. Ostalo to ako tichý výkrik do tmy, čo v podstate čakala. Pomedzi dvere sa ukázal Boris a len Lucii „zavelil“ „Lucia porada, dole, 10 minút.“ V poslednej […]