Ako sa to hovorí? Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí?
Už dva mesiace patrila inému. Nebolo to nič nové. Bola to dávna láska, ktorú si v minulosti nevážila a po čase pohŕdala pozornosťou a starostlivosťou. Ale teraz bola predsa už staršia, to je to čo teraz hľadala. Predtým bola soplaňa čo si to nevedela vážiť. Keď jej prišiel opäť do života v hlave jej cinklo: „Lucia toto je to čo chceš. Práve teraz.“ Chceš spomaliť, usadiť sa, užívať si lásku, kde ten druhý možno ľúbi viac, lásku, ktorá je ochotná pre teba spraviť všetko, lásku spojenú s úctou. Ale povedzme si úprimne, či nalejme si čistého vína: Lásku tak troška z rozumu. Srdce sa búrilo a občas pišťalo za hračkami, s ktorými sa Lucia chcela hrať a lákali ju, ale potom sa do toho vkradla akási pomyslená zodpovednosť prislúchajúca jej veku. Veď jej to doma stále otrepávali o hlavu: „Už máš 30 – kedy sa chceš vydať, deti rodiť?“
„Ježiš mami. Čo je zlé na tom ak sa mi darí v robote a že z toho nerobím takú paniku? Veď nejaký Kretén sa vždy nájde na blízku.“
„Lucia, keď budeš takto rozmýšľať, tak sa nečuduj, že potom si nikoho nenájdeš. Mala si sa ty vtedy vydať“ poukazovala mama na jej zrušenú svadbu v 19 rokoch. Lucia ju zrušila v poslednej chvíli. Veď uvedomiť si po troch bitkách, že niečo asi nebude v poriadku a že asi to takto nefunguje všade bolo na liečenie. Liečenie Lucie z ťažkej naivity. Lucia bola vždy tak trošku nejako naivná. Občas aj vedela, že nemá byť, ale nejako sa niekedy nevedela zastaviť a riadila sa bezhlavo srdcom a nerozmýšľala nad dôsledkami jej konania.
„Super, mať teraz 2 decká na krku a k tomu Kreténa čo ma mláti ako žito by bolo naozaj ideálne. A ozaj nemusím ti hovoriť, že by som sedela akurát tak doma na riti a nedostala takú ponuku ako teraz. S monoklami a 2 deckami sa bohužiaľ takýto job hľadá trošku obtiažnejšie. A snívať o tom, že by to prišlo vo forme ponuky by bolo už mega naivné mami. Tak prosím nerýp.“
„Načo ti bude dobrá práca, keď sa domov vrátiš do prázdnej postele?“
„Jaj, mami nebuď naivná. Ja keď chcem tak tá posteľ nie je vôbec prázdna. Niekedy by som bola skôr rada, keby je viacej prázdna“, ironicky behali Lucii myšlienky v hlave. Ale túto poznámku si odpustila povedať mame nahlas.
Už dva mesiace patrila inému. Rozhodla sa uzavrieť všetky dvere. Filip narážal do prvých nosom a Boris…Boris ich mal zavreté tým, že ich nikdy neotvoril aj keď mal od nich kľúč. Tie dvere ostali zavreté aj s akejsi tichej dohody medzi nimi. Neriešili to. Lucia sa mu zdala byť konečne šťastná a Borisa o tom skalopevne presviedčala. Nebol to Filip, ale aj tak ho sem tam zamrazilo pri myšlienke, že patrí inému a že to čo sa dialo medzi nimi teraz nejako tichou dohodou pochovali. Rýchlo zmazal v hlave myšlienku na ňu s gumou na tie najťažšie myšlienky s jej vôňou.
Teraz sedí Lucia nad počítačom a robí poslednú analýzu.
Poslednú…
Pri tom slove ho zase zamrazilo. Negatívne. Ako keby mu niekto vrazil medzi pľúca kôl, dýku, meč, hocičo čo ho prebodne.
Tento týždeň bol ťažký. Pred týždňom, posledný deň pred Borisovou rodinnou dovolenkou mu dala na stôl výpoveď. Nečakal to.
Na rovinu mu pred časom povedala, že ju „huntuje“ Jana, ale bol si istý, že ona ho predsa neopustí. Ona je len jeho. Vedel, že má nad ňom takú moc akou ho k sebe pripútava ona. A keď ho v ten piatok zavolala na cigu z obeda s Janou civel na ňu ako blbec. Oči sa mu zaleskli a dokázal byť len ticho. V ten okamih tajne dúfal, že ide o nejakú jej hru, aby možno spravil prvý krok, no neskôr si uvedomil, že Lucia bola síce hravá povaha, v tomto prípade o hru však nešlo. Lucia len mlčky stála pri ňom, klepala sa od zimy a pozerala do zeme a po tvári jej tiekli slzy…
Celú dovolenku myslel na ňu. Rútil sa dole zjazdovkou a stále mu išla do cesty. Pred ním biely sneh, zima sa mu dostávala pod kombinézu, jej oči, jej vlasy, jej vôňa.
„Kurva, ako ju môžem cítiť? Boris už ti načisto drbe? Okamžite sa spamätaj, lebo zle skončíš kamarát. Nemôžem ani lyžovať. Idem do bufetu.“ V bufete vytiahol skrehnuté prsty z rukavíc, objednal si čaj s dvojitým rumom a vytiahol mobil.
„Lucka, ani na dovolenke neviem na TO prestať myslieť. Prečítal som veľa motivačných kníh, pár som ti aj dal a verím, že to zmením. Začínam na tom pracovať už teraz a doklepnem to po dovolenke. Bez boja sa ťa nevzdám.“
Teraz o čom sa bavíme? O práci, či o nás? Nechápavo hľadela Lucia na telefón.
„Boris prosím nerob mi to ťažšie ako to mám.“
„A ty by si spravila čo? Nechala ma len tak odísť s úsmevom na perách?“
„Nie.“
„Nemôžeš odísť. Nedovolím ti to. A nevzdám sa ťa. Určite nie bez boja.“
„Porozprávame sa až sa vrátiš, teraz pls dovolenkuj.“
„Takže šanca tam stále je. Seriem na dovolenku. Ak ma po nej čaká obdobie bez teba.“
„Boris, nie. Nie je. Prosím netráp ma.“
„Šanca je vždy Lucka. Šanca je vždy…“
***
Boris sa otočil smerom k Lucii. Odvtedy čo vedel, že ju stráca chcel, aby sedávala pri ňom. Neveril, že ju stratí, ale chcel si pamätať jej každý uhol, pohľad, úsmev, zamračenie, aj tie jej vrásky na čele z jej neustáleho krčenia čela. Od návratu z dovolenky sa snažil, bojoval, videl, že ju ničí neustálym nátlakom, ale veril, že to dokáže. Lucia vtedy poriadne nespávala, nejedla, bola ako medzi dvoma mlynskými kolesami. V práci bola s ním, cítila všetko čo mala cítiť, ale keď prišla domov a skončili svoje nočné telefonáty, v posteli si uvedomovala vážnosť situácie. Nový vzťah, blížiaci sa príchod jej nového partnera zo zahraničia a ponuka na svadbu, ktorá sa začala reálne približovať. Chápala to, neboli spolu len 2 mesiace. Žili spolu viac ako 2 roky, už ho nepotrebovala spoznávať. Teda aspoň si to vtedy myslela.
„Srna, ak ostanem pri Borisovi, tak to nezvládnem. Niekedy mám pocit, že to nezvládnem. A toto je naozaj výzva. Vieš čo to je? Budovať novú značku? Niečo rozbehnúť? Medzi tebou a mnou sa nič nezmení. Vždy budeš moja sestra. A nezabudni, že ak sa vráti z Anglicka, tak sa bude chcieť ženiť a asi by som bola hlúpa ak by som povedala nie. A vieš, že mi to budeš musieť podpísať, lebo inak by som to asi nedokázala spraviť.“
„Lu, si si naozaj istá, že to takto chceš?“
„Srna a povedz mi čo sa zmenilo? Trvá to už dlho na to, aby sa veci menili. Či Boris, či Filip, či robota. Tam som nastavila procesy a veci bežia, všetko funguje, takýto život ma ubíja. Ja potrebujem chaos, výzvy, nekontrolovateľnosť…A ty to dobre vieš, poznáš ma. A vieš čo? Za tých pár rokov a s tou štipkou naivity čo vo mne ostalo viem, že ľudia sa nemenia, ľudia sa dokážu viac alebo menej prispôsobiť, ale nie zmeniť. Akonáhle si nedajú pozor sú svojou podstatou a nekontrolovateľnosťou sami sebou. To je to čo ja neviem – hrať divadielka. Som Divožienka.“
„Lu, chcem len aby si bola šťastná.“
„Ja viem, preto ak to príde vydám sa za neho a aj preto musím odísť za Jankou.“
***
Boris sa chvíľami pristihol pri myšlienkach kedy sa to snažil pochopiť a priať jej. Veď je mladá a šikovná a chce niečo dosiahnuť. Skúšal sa presviedčať, ale nešlo to. Ide bojovať.
Lucia skončila nočný rozhovor so Srnou, sadla nad počítač a jej myšlienky ulietavali k Borisovi. Jeho rukám… K jeho nádherným rukám, ktoré sa dostali maximálne k tomu, že ju náznakom pritlačil, náznakom sa jej dotkol a ňou vtedy prešla elektrina…
Celá debata | RSS tejto debaty