Mesiac prešiel ako voda. Lucia si uvedomovala, že jej život, čas nejako rýchlo plynie. Ten mesiac bol o vzplanutiach, sklamaniach, vínových seansách…
Bol piatok večer. Kráčala hore kopcom na zástavku pri jej práci. Bolo pol 9 a rozmýšľala čo vlastne má. Má vôbec niečo? Už bola tma. Jeseň so sebou priniesla kratšie dni. Hrad sa nad Bratislavou vynímal ako maják nad rozbúreným morom. „Celkom pekné prirovnanie“, pomyslela si Lucia.
„Haló? De si?“ zavolala Zuzke – jednej zo svojich nových kamošiek, s ktorými bývala už mesiac.
„Sme doma a čakáme ťa. Nalejeme?“
Baby boli skvelé. Lucia ani nespozorovala nejaký prechod. V podstate našla dve spriaznené duše naraz a ani nepocítila akési hluché obdobie zvykania si na niečo nové, obdobie akejsi pomyslenej pretvárky, kedy sa akože hráme na niečo čo nie sme, ale chceme aby nás tak druhí aspoň chvíľu videli.
Lucia stála na zástavke, pozerala na hrad a po lícach sa jej gúľali slzy ako hrachy. Cítila sa bezmocná. Bezmocná a zaľúbená. Zaľúbená do toho nepravého.
Domov jej to netrvalo dlho. Do kresla si nesadla – do kresla padla. Zuzka jej strčila do rúk pohár bieleho.
„Keby som tak každým dúškom zabudla baby.“
„Ty riešiš stále Filipa? Písal ti?“
„Nie. Ja riešim sama seba.“
„Čo sa deje?“
„Zaľúbila som sa…“
„To je predsa fajn.“
Bolo by, keby to bolo inak, prebehlo Lucii hlavou.
V hlave jej preblesol deň kedy to asi prišlo.
„Uf ako dobre dnes Boris vyzerá.“ Asi tak nejako to prišlo…V poslednej dobe si Lucia všimla, že sa ich vzťah akosi pomaličky menil na niečo čo sa podobalo kamarátskemu. I keď cítila, že to bolo trošku iné. Po porade mimo office a ich spoločnej cigarete si sadla k nemu do auta. Zhlboka sa nadýchla. Až tak, že mala pocit, že to počuje aj kengura v Austrálii. Do nosa jej vtrhla jeho vôňa. Necítila žiaden cigaretový pozostatok. Len jeho vôňu, ktorá jej každé ráno udrela do nosa. Ale až dnes si ju uvedomila. Uvedomila si ako ju jej pokožka cíti, ako ju nasáva do seba. Vtedy v aute tomu vôbec nechápala. Až dnes, teda vlastne posledný týždeň si začínala veci spájať. Aj preto sa cítila bezmocne. Aj preto tie slzy.
***
V stredu v noci pred tým piatkovým večerom jej prišiel mail. Od Borisa. Síce vedela, že je pracovný, ale tešila sa. V poslednej dobe sa tešila na nočné pracovanie s Borisom cez maily. Predmet mailu bol Sales Manager. Boris tam dal len jednu vetu, na ktorú Lucia vyorane pozerala.
„Mám to zobrať?“
Hrdlo jej zovrelo, srdce sa jej rozbúchalo a splašene ako taká vyrušená srnka na čistinke ťukala do klávesnice:
„Úprimne?“
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať.
„Úprimne!“
„Nie. Nechcem o Vás prísť. A čo chcete vy?“
„Úprimne?“
Nasledovala jej odpoveď: „Vždy len úprimne chcem počuť. „
Lucia čakala na mail pol hodinu a od únavy zaspala. V tú noc sa to však spánokm nazvať nedalo. Každú hodinu sa budila, snívali sa jej všetky možné varianty odpovede.
Keď už o piatej ráno nevedela spať, tak sa donútila vstať. Mala čas sa namaľovať. V to ráno sa obliekla sexi. Mala chuť byť sexi. Možno tým chcela zakryť tú neistotu, čo jej zamestnávala hlavu.
Na office dorazila o pol 7. Michal dorazil okolo 8. Vo dverách sa zarazil. Dlho ju nevidel takto. Všimla si ako na ňu pozerá, ale ani to ju nedostalo na inú vlnovú dĺžku. Už jej to začalo byť podozrivé.
Prišla jej sms.
Odosielateľ bol Boris:
„Na office prídem okolo 11tej. Želám pekné ráno.“
„Kokos, toto je úplne skvelé. Ja kvôli nemu celú noc nespím a on mi pošle pekné ráno?“
Do toho sprostého telefónu ťukala odpoveď ako keby on mohol za celú tú situáciu:
„Boris ja čakám tú úprimnú odpoveď. Veď som celú noc kvôli Vám normálne nespala.“
Zavolal jej.
„Lucka, Vy si naozaj myslíte, že by som odišiel?“
„Ja naozaj už neviem čo si mám myslieť.“
„To by som Vám neurobil. A to ste naozaj celú noc nespala? Alebo to bola len sranda?“
Lucia sa odmlčala.
„To ma naozaj mrzí. Budem Vám to musieť vynahradiť.“
***
Denný kolotoč sa zase roztočil. Finišovanie s kampaňou, vyhodnocovanie, opravovanie, Michalove skúmavé pohľady, Boris vo dverách, jeho široký úsmev, meeting, jeho čierne oči, Michalove zvedavé pohľady, prideľovanie úloh od Borisa a jeho čierne oči, mocné ruky, široký úsmev. Lucii sa roztočila hlava. Potrebovala na chvíľu vypnúť, lebo mala pocit, že to je vnútro nezvládne.
Piatok sľuboval kľudnejšie chvíle. Aj bol. Michal sa s Luciou už 2 týždne zase poriadne nerozprával.
„Miško čo je s tebou? Nejaký si nekľudný.“
„Lucia na somariny nemám čas, chuť a ani náladu. A keď sme pri tom, tak s tebou už vôbec nie.“
Tomuto sa hovorí studená sprcha prebleslo Lucii hlavou.
***
Sobota ráno. Krásny slnečný deň. Dohodnutý program s Katkou evidentne padol. Od kedy chodila s právnikom Peťom bola ako vymenená. Lucia to chápala, ale bolo ľúto, že ju odstavila na vedľajšiu koľaj. O to viac jej bolo ľúto, že Katka rušila program, ktorý si dohodla s ňou vopred. Ako keby už na nej nezáležalo. Čo s načatým dňom?, povedala si Lucia v duchu…
„Čaute baby. Ako? Vyspinkané?“
Obe Zuzky už boli na nohách a robili všetkým čaj. Aj Lucii.
„Dobré ráno Lucka. Už je lepšie? Po tom včerajšku?“ opýtala sa Zuzka, ktorá mala tie nohy z nich troch najdlhšie. Zuzka bola letuška. Krásna, milá a chápavá. O to viac bola Lucia prekvapená, že taká bola aj v skutočnosti.
„Ale hej, už je lepšie, ale neprešlo to. Dnes ale cvičiť nevládzem. Pôjdem zajtra.“
Druhá Zuzka sa hneď chytila:
„Tak na toto moja milá pomôžu len palacinky od tety Zuzky.“
Síce si Lucia sľúbila do troch mesiacov lepšiu postavu, kvôli sebe, ale palacinky v ten deň neodmietla. Ako aj ostatné veci čo ten deň ponúkal. Neponúkal nič horibilné, ale konečne Lucia upratala izbu, byt, nakúpila a večer strávila sama doma a leňošila pri telke. Brala to ako takú psychickú očistu. Nemohla sa oklamať a pri tom všetkom myslela na Borisa. Bolo jej pri myšlienke na neho do plaču. Lebo si uvedomovala vážnosť situácie. Uvedomovala si, že sa asi zaľúbila. Uvedomovala si, že on má fungujúci vzťah a čo horšie má rodinu. Pripadala si ako delikvent, či dokonca videla historický obraz čarodejnice upálenej na hranici. Srdce jej pri myšlienke na neho zovrelo. Naraz jej na počítači zablikal „pracovný“ mail od Borisa. Od piatka si po troch deci bieleho vína sľúbila, že nebude vysielať žiadne signály, že bude tá rozumná a že prestane myslieť na to na čo myslela. Preto aj jej odpoveď na pracovnú požiadavku bola len ok. Za minútu jej prišlo poďakovanie. Nedalo jej. Napísala strohé nie je za čo. I keď si aj to „strohé“ nie je za čo mohla odpustiť. Nemohla za to. Prsty jej písali samé. Srdce predbiehalo hlavu. Hlava si zobrala pol hodinovú prestávku na obed. Teda v tomto prípade na večeru.
„Lucka mala by ste oddychovať.“
Najlepšie na tom je, že Boris začal vždy pracovne, aby rozvíril konverzáciu a potom písal agitačné maily o tom ako by mala oddychovať.
„To plním od rána.“
„Tak to hneď vypnite.“
„Veď vy ste to už tiež vypínal. Ja oddychujem. Nerobím.“
„Robil som veci k projektu. Ale už vypínam. Zajtra tu budem večer.“
„J.TSCV.PV.“
Občas si písali v skratkách. Luciina vtedy znamenala: „Jasné to ste celý vy. Pekný večer.“
Už neodpísal…
Celá debata | RSS tejto debaty