Tisíc a jedenkrát Mia

„Bré ráno Lucia. Konečne zdvihni ten svoj zadok z postele a dokop sa k životu.“ Povedala si Lucia, ale ešte hodnú chvíľu sa snažila premôcť v posteli. Bolo pol 7 ráno. Večer sľúbila Tiborovi, že vstane o pol 5 a zavolajú si. Teda, že jej zavolá on z Klokanova. Ale veď vstať dobrovoľne o pol 5 bola čistá samovradža. V to ráno sa jej nechcelo ani len vstať nieto ešte zapínať počítač. Nejako sa postavila na nohy, ešte v polospánku sa došmodrchala do kuchyne, dala variť vodu na čaj, či kávu – to malo byť na pláne ďalej, že si rozmyslí čo vlastne chce. Medzitým už na seba púšťala prúd vlažnej vody…
„Bŕŕŕŕŕŕŕŕŕ. Už viem čo chcem. Teplý čaj. Ale aspoň, že sa preberám.“
Baby už doma neboli. Ani nie o 5 minút stála v kuchyni, celá voňavá a zalievala ešte voňavejší čaj. Tá vôňa zeleného čaju s citrónovou príchuťou jej udrela do nosa hneď ako sa horúca voda dotkla čajového vrecúška. Lucia bola vždy dušou, ktorá si dokázala vychutnať okamžik a aj málo ju dokázalo potešiť. A práve tento okamžik do nosa vrážajúcej, prenikavej vône a vône nového rána, vône nového myslenia jej vkročil do mysle.
„No haló Linda? Dáme dnes tú posilku? Ale fakt.“
„No jasné. Kedy?“
„Po robote. Kedy končíš?“
„No viem tam byť o 18:15. Len či ty budeš môcť.“
„Jasné, že budem môcť. Ja dokonca musím. Od stredy som mimo, takže to musíme stihnúť dovtedy.“
„Oka. Tak po robote.“
„No super. Teším sa.“
***
„No super. Deň sa akože bude niesť v znamení: Lucia máme toto: A máme tamto? A čo tento report? Lucia? Lucia ako vyzeráme s týmto?“ šomrala si Lucia za stolom ako reakciu na Borisove požiadavky. V hlave jej napadla jedna veta z obľúbenej rozprávky, ktorá sa momentálnej situácii veľmi podobala: „Popoluška, Popoluška! Šošovicu do jednej misky, hrach do druhej.“ Nechápala čo mu bolo, ale všetko večer pripravila, okrem toho od rána robila na tej veci, ktorú potreboval doobeda a on aj napriek tomu „rýpal“ s nepodstatnými maličkosťami, len aby ju „dostal“. Dostal na veci, ktorú akože v záplave tých milión vecí, ktoré spravila, zabudla ako jedinú spraviť. Ale dobre. „Ako chceš milý Borisko.“ Povedala si v duchu Lucia. Nasadíme tempo, z ktorého sa ti roztočí hlávka. Lucia začala produkovať reporty jeden za druhým – na úkor obeda, vykecávania s osadenstvom kancelárie. Keď odťukla poobede posledný a akože neplánovane, i keď pre ňu víťazoslávne prišla do Borisovej kancelárie s otázkou na perách: „Boris, neviem, ale mal ste na mňa niečo? Je niečo treba?“
„Lucia Vy nemáte čo robiť? Veď ste ma úplne zabombardovali mailami. Treba spraviť tie veci na predstavenstvo. Ale naozaj. Potrebujem to najneskôr do 3tej.“
„Boris, ale veď to som Vám poslala o 10tej ráno.“
„To fakt?“
„Fakt.“
„Tak nič, prepáčte, ja nejako nestíham, dnes mám už naozaj dosť.“
„Jasné ty máš dosť“, v duchu prebleslo Lucii hlavou. Nemyslela to v zlom. Bolo to len akési jej malé víťazstvo. Aby vedel, že nie je žiadne béčko a že keď povie, že niečo treba tak sa nefláka a spraví to. A že nepotrebuje pripomínať veci. Bola z časti ješitná, ale niekedy sa jej jeho akože srandovne cielené pripomienky dotkli.
„Bože, toto dievčatko je neskutočné. Som riadny debil. Od rána ju len pérujem, aj to kvôli sebe. Aby som si neviem čo dokázal a pritom mi zase raz ukázala ona. Zase raz mi ukázala aký som Pako.“
„Lucia môžeme si teda tie veci na predstavenstvo spolu prejsť?“
„Jasné. Zbehnem si pre kávu. A ako tak pozerám na Vás, aj Vám by sa hodila, že?“
Neodpovedal, iba sa mu kútik posunul tým správnym smerom. Milovala ten pohyb. “
„Prinesiem.“
Vojnová sekera“ zakopaná.
***
„No super takto by to podľa mňa mohlo byť. Ešte by ste tam Lucka mohla nahádzať tie grafy čo máme a bude to super.“
„Jasné. Ja som od Vás ešte potrebovala poschvaľovať nejaké veci, čo som Vám poslala a hlavne by mali dnes poslať na ľudí tú novú motivačku. Od dnes nám to platí. Na Intranete je to už zavesené a verím tomu, že sa začnú pýtať čo to je, že o ničom nevedia.“
„Pošlem, ale dnes už nevládzem. Pošlem to večer z domu. A aj poschvaľujem všetko čo treba. Aj tak už je pol 5 a neverím, že ešte niekoho máme na pobočkách.“
Lucia už stála na odchode z jeho kancelárie, tesne pri ňom. Ako ho tam tak videla, prišlo jej ho ľúto. Bolo vidieť, že má fakt dosť. Ani nevie prečo, ale spravila to automaticky. Stála nad ním, chytila ho na tom mieste medzi krkom a ramenami, na pár sekúnd ho pomasírovala s tým, že chápe, že chlap nemôže robiť pod stresom. Že chlapi také veci nezvládajú. Keď videla jeho prekvapenie prestala a odišla si po svojom.
Všetky kontrolky v jeho hlave blikali na červeno. Ako keby mu v hlave vypisovali len chybové hlášky a hlavne tie, ktoré začínajú so slovom POZOR.
Lucia sa k nemu od zadu priblížila a na chvíľu ho masírovala. Niečo hovorila, ale to on nejako nevnímal. Vnímal len ten čudný pocit v bruchu. Myslím, že hovorila niečo o chlapoch a strese. Potom prestala. „Ja debil. Zase na ňu tak sprosto čumím. Prečo prestala? Toto spravila prvý krát. Niečo tuší? Niečo je na mne vidieť? Prečo to spravila?“
***
No decká. Je 5 hodín a ja som unavená, ako keby je 8 večer, ja som roboš a práve som vypla poslednú miešačku. Mám dosť.“
„Tak už nerob, veď už stačilo. Ukáž pozriem ti tú kartu a pripojenie čo ti nešlo.“
„Maťko nech sa ti len páči. Pozri ja si to tu len povypínam a púšťam ťa.“
„Ty čo si nervózna? Si nejaká roztržitá. Pozri čo robíš. To som ťa ja tak rozhodil?“ utrúsil poznámku Maťo, keď sa Lucii podarilo vyliať trocha čaju zo šálky, čo mala na stole.
„Jasné, že ty. Veď kto iný. Ja keď teba vidím za počítačom, tak som z tej kombinácie hotová a sadaj a rob.“
„Dovi Boris“, hlesla Lucia vybúranému Borisovi, ktorý postával pri ich kancelárii.
„Lucka večer dorobíme tie veci na zajtrajší projekt meeting.“
„Ja mám večer program, takže večer nerobím. Ráno.“ Zaklincovala to s úsmevom na perách Lucia.
Vedela ako ho vyprovokovať.
„To čo má znamenať? To čo si dovoľuje Potvora?“ vyskočilo Borisovi automaticky v mysli.
„Čo ja vlastne mám?“ Vyskakovalo zase pre zmenu Lucii. Nič, ale to on nemusí vedieť. Nech si myslí. Nemôžem predsa každý večer sedieť nad počítačom.
***
„Linda?“
„No čo je?
„Ja som ready. Ty si ako na tom?“
„Ja? V pohode, môžeme ísť.“
„Linda?“
„Áno?“
„Lenže ja som ešte dnes nič nejedla.“
„Takže ak to mám správne chápať, ideme sa ešte najesť?“
„A môžeme?“
„Ježiš Lucia a ako chceš cvičiť, keď si celý deň nič nejedla?“
„No dobre, ja len, aby ti to nevadilo.“
„No pokiaľ ide o jedlo, tak mi nevadí nič. To dobre vieš. A pre dnešok sa obetujem.“
Ani nie za pol hodinu sedeli na obľúbenej číne. Linda si pochvaľovala kukuricovú polievku plnú vajca, čo sa Lucii bridilo, ale tá zase nevedela odolať čínskej kapuste na pekingský spôsob s cesnakom a sójovou omáčkou.
„Počuj, teraz si dáme to ich slivkové víno a docvičené.“
„Si dajme Lucia, nejako sa mi spravilo clivo. Dlho sme spolu nepili. Objednaj.“
„Linda, ty si Trúba. To ti prinesú po jedle, aby ti vytrávilo.“
„Jááj. Slečna zaplatíme.“ To aby to rýchlejšie priniesla žmurkla na ňu a zaškerila sa Linda.
„Tak na nás. A na naše cvičenie.“
„Kokos to je dobré.“ Oblizovala sa Linda.
„Jasné, že je. Veď ja ťa volám, len na dobré veci. Minule som sa pýtala, že či nemajú za fľašu. Že by som to normálne kúpila domov na cuckanie.“
„A čo?“
„No nič. Musela by mi najskôr rozumieť.“
„Ty si Koza Lucia.“
„Mééééé.“
„Počuj, ja sa už nepostavím. Dnes tú posilku zrušíme.“
„Práve som ti to chcela navrhnúť.“
Obe vybuchli smiechom. Potom sa celú cestu domov uchechtávali nad plnením ich plánov a rozhodnutí. Lúčili sa s vetou:
„Zajtra už isto iste, bezpodmienečne, naozaj a s ospravedlnením, že sú momentálne v stave levitujúcom.“
Linda po číne a Lucia po práci…Ak sa TO dá nazvať práca…:)