Nasledovný deň sa veľmi nelíšil od toho predchádzajúceho, ale tak nejako je to už na tomto svete dané, že tie dni počas týždňa sú viac menej rovnaké. Rovnako depresívne. Až piatok to ako tak vytrhne z biedy, lebo ľudia si nejakou svojou časťou nahovárajú, že teraz sa začína víkend a predsa sobota, alebo nedeľa sú úplne iné dni ako tie počas týždňa. Nebolo to tak. Lucia sa nikdy nevedela nejako dostať v piatkové dni do tej hladiny túžby po víkende. A načo vlastne? Celý slnečný týždeň čakať na to, aby začalo liapať, tak ako tento piatok? Aj keď na druhej strane pre Luciu boli víkendy takou malou dovolenkou. Vždy našla niekoho kto sa s ňou zbalil a vyšiel naprieč dobrodružstvu, alebo zážitkom.
Ostali s Mišom v kancelárii poslední. To ticho by sa dalo krájať. Obaja vedeli, že vo vzduchu visí ešte tá „pracovná“ hádka a že ich „vzťah“ je teraz úplne niekde inde. „Škoda“ prebleslo im obom hlavou.
„Máš ešte veľa?“ začal Michal.
„Ale, kašlem sa tu s jedným reportom celý deň. Dnes mi to vôbec nemyslí.“
„Hmm“. A bolo po debate pomyslela si Lucia. Neskončila, ale aj tak to bola len taká tá konverzácia kedy sa dvaja dospelí tvária strašne úprimne, ale viac menej sa bavia z čistej slušnosti.
Lucia mu vysvetľovala nejaké novinky na ich úseku, ale aj tak sa prichytila pri tom, že rozpráva ako stroj. Naučene. Mrzelo ju to. Prednedávnom sa s Michalom bavili inak. Spontánne. To mala rada. Spontánnosť. Teraz sa len jej pery pohybovali a vydávali nejaký zvuk.
„Ale o tomto si mi fakt nehovorila“ prebralo ju nástojčivé opakovanie Michala.
„Akože nie Miško? Hovorila som ti to presne vtedy keď si bol Ofuk ofučaný“.
Zaťala do živého.
„Ja? Kedy ja som bol ofučaný?“ V zapätí hneď znegoval svoju pôvodnú odpoveď tou ďalšou.
„Vtedy si mi to určite nehovorila. To by som si bol pamätal“. Typický chlap prebleslo Lucii hlavou.
„Tak predsa si sa hneval“ usvedčila ho Lucia ako malé dieťa čo mame klame, že naozaj to mäso zjedlo a to, že je pod stolom Dunčo, čo sa slastne a spokojne zalizuje je iba čistá náhoda. Michal sklopil zrak. Odhalili ho. Už už Lucia čakala čo z neho vypadne a on sa zdvihol. Vedela čo bude nasledovať.
„Idem, nebuď dlho. Je piatok.“
„A čo keď je piatok?“
„Ale nič. Zabudol som na to, že ty miluješ len seba a prácu.“
„Debil“, pomyslela si Lucia. Ale vedela, že jeho mužské ego počas tých dvoch týždňov na bojovej nohe utrpelo ťažké KO, ktoré jej bude ešte dávať najavo. Možno chvíľu, možno dlhšiu chvíľu, ale bude.
Proste chlap.
Pozrela na hodiny a zistila, že je zase 6 hodín večer.
Mobil jej začal vyhrávať obľúbenú pesničku a displej ukazoval meno…BORIS…
***
Lucia naskočila ku Katke do auta s telefónom na uchu. Katka sa na ňu zadívala modrými okáľmi s pohľadom vraždiacej bábiky.
„Celá ona, furt má ten telefón na uchu.“
Jej oči sa vrátili o chvíľu do príjemného šibalského pohľadu a povedali si navzájom ahoj. Malý spal vzadu na sedačke. Katka bola bývalá ex manželka najlepšieho kamaráta Luciinho brata. Už len kombinácia týchto slovných spojení v riadku vyzeral ako masaker vo Vietname, ale vykľulo sa z toho celkom pekné priateľstvo, v čo nedúfala ani Katka, ani Lucia. O čosi viac sa zblížili po rozvode Katky a Dana. Lucia bola prekvapená sama zo seba, lebo po 6 ročnom vzťahu s Filipom, kde bola na druhom konci brehu, kde Filip dotiahol do ich vzťahu ešte ten predchádzajúci s 2 pármi veľkých hnedých okáľov, ktoré prvý krát na Luciu pozerali ako keby ju chceli prebodnúť. V určitých situáciách sa postavila na stranu Katky a Juniora. Filipove „darčeky“ potom chvíľu gúľali očami milo, ale po čase, keď podrástli a zistili o čom je skutočný život začali situáciu využívať vo svoj prospech. A ak to nešlo po dobrom, zatlačili tam, kde Lucia bohužiaľ nemala páky. Na city rodiča…
Po dlhom zapieraní svojich citov a potrieb prišli hádky, kde Lucia bola vždy porazený a potom nasledoval len jeden veľký koniec.
A Filip videl len svoju „krv“…
Krv, ktorá ho o 2-3 roky opľuje – samozrejme v tom horšom prípade. V tom lepšom to však nebude o nič ružovejšie. Ostane sám. Tak ako Lucia vtedy.
V prípade Katky a Dana, ale prekvapivo držala stranu viac menej Katke. Ale treba si úprimne povedať, že pri rozchodoch, rozvodoch a odlúčeniach sú obe strany zodpovedné, i keď nie priamo úmerne.
Každý príbeh je jedinečný. Ten ich sa s tým Filipovým nemohol porovnávať. Neboli tam spoločné záchytné body, ktoré by príbehy podrobili dôkladnej analýze, psychológ by to hodil do stroja a vypadol by výsledok. „Tak dámy, treba sa správať takto a svoju myseľ nastavte takto. Prípadne ju nastavte na hladinu alfa.“ Nič také nebolo, ale niekto múdry raz povedal, že ženy veľa vydržia, asi preto sa Katka a Lucia zomkli do akéhosi pomysleného klbka nervov a riešili veci spoločne. Teda, sa snažili najlepšie ako len vedeli. Dnes bolo treba postrážiť Juniora. A kedže sa Lucia hrdo pýšila statusom nezadaná a Katke sa sľubne vyvíjal vzťah s právnikom Peťom, ktorého stretli v tej nočnej Bratislave, kde aj bankára Juraja, tak prečo nevyužiť Luciine schopnosti starať sa o deti, psov a mačky, ktoré ju z nejakého nezisteného dôvodu všetky milovali. Deti možno preto, že Lucia chcela s Filipom dieťa už dávno, a tá láska k všetkým týmto „drobcom“ bola v nej strašne silná. Aj po tom ako o jedno spolu s Filipom prišla. Pamätá si ako plakali. Na dlážke v kúpelke. Ona ako malé dieťa a on ako bojovník. Bojovník čo mesiac na to od nej kvôli tomu odišiel, lebo vraj nezniesol ten pocit, že stratili dieťa. Lucia stratila ich dieťa a stratila aj jeho. Ale takto to bolo jednoduchšie…Pre neho.
***
„Jasné Boris. Ale čo spravíme s tými našimi ľuďmi? Ako ich ešte viac naštartovať? Veď tie dnešné výsledky čo som posielala sú úplne hrozné. O včerajších ani nehovorím, ale veď to ste si našiel v noci na maile. A hlavne teraz, keď sa spájame. Najlepšie na tom je, že oni si neuvedomujú, že akcionár si teraz vyberá z 2 obchodných teamov.“
„Boris, neviete ako to bude s nami?“
Lucia a Boris si vykali. Malo to svoje čaro, i keď Lucia sa raz pokúšala Borisa vyhecovať na tykanie, ale viac menej podľahla sprostým rečiam iného manažéra, s ktorým si každý tykal a on nemal žiadnu autoritu a každý sa z neho smial. Až na Luciu. Lucia bola v tomto smere strašne sociálne cítiaci jedinec, čo na nej obdivoval aj Boris. Obdivoval na nej viac vecí a párkrát sa jej to snažil aj naznačiť, aj keď nie vždy to vypálilo tak, že to Lucia zobrala ako pochvalu. Skôr to brala ako útok na svoju osobu, ako niečo čo sa Borisovi určite nepáči a musí to na sebe zmeniť a pritom on jej chcel len ukázať, že ju obdivuje. Že obdivuje toto malé žieňa, čo je na svoj vek až príliš dospelé. Niekedy ho svojou pragmatickosťou až zarážala. Inokedy to bol jej pocit spolupatričnosti, sociálneho cítenia a zmysel usmievať sa aj vtedy, keď sa to možno nehodí. Ale vedel, že to nerobí z drzosti, alebo z nevychovania, vedel, že má čistú dušu a že sa snaží len tento „skurvený“ svet trocha vyfarbiť. Keď sa Lucka hnevala vedel, že je zle a vedel, že v tej chvíli nech ktokoľvek z jeho a Luciiných ľudí spravil chybu, mala pravdu. Lucii imponovalo prejavenie dôvery od Borisa. Nikdy jej nikto nedal tak pocítiť ako si váži to čo robí a hlavne ako to robí. Konečne mala pocit, že robí niečo čo má zmysel a niečo čo ju strašne baví. Boris ju zapájal do všetkých strategických projektov, lebo vedel, že je v nej potenciál a okrem toho veľa iného. Toho ľudského…
Teraz ich čakalo najťažšie obdobie, mesiac potiahnuť a ukázať, že ich ľudia vedia plniť plán. Do toho prišlo zlúčenie s konkurenciou, tak Boris a Lucia mali jedinečnú príležitosť spraviť dokonalý team.
Boris na jej otázku odpovedal jeho dokonalým chlapským hlasom, že pokiaľ tam bude on, tak jej bude ukazovať ako si on a šéfka jej robotu vážia a sú s ňou maximálne spokojní. Potom začal Boris svoj milý 5 minútový monológ o tom aká je skvelá a ako sa netreba báť tejto výzvy a že treba veci vidieť pozitívne. V tomto bol pre ňu skoro ako národný hrdina. Obdivovala chlapov, ktorí neboli možno úplní fešáci, ale mali dar reči. I keď v Borisovom prípade sa obe veci držali jedna radosť ruka v ruke.
„Boris viem, mám od Vás ešte nejaké motivačné maily uložené a keď je zle viete, že si ich čítam. Nikto ma nevie tak podporiť, keď je zle, nikto nechápe, že keď napíšem mail na pol stranu už je zle, nikto ma neschladí, keď sa rozčertím, nikto mi neodpovie pozitívnejšie na negatívnu vec, viac ako VY. A to si vážim. Túto časť máme vysporiadanú.“
Zrazu sa Lucia začala strašne smiať.
„Lucia, čo sa deje?“
„Ale nič, len malý Junior zo spánku mľaská a hovorí hmmm, mňam mňam.“
„Varujete?“
„Hej, idem. Pekný víkend.“
„Lucia?“
„Áno?“
„Aj tebe pekný víkend.“
Počula dobre, alebo jej práve zatykal? Ale to už sa Junior zobudil a vrhol sa jej okolo krku.
„Luciaaaaaaaaaa.“
***
„Počuj, ty máš s tým Borisom čo za vzťah?“ išla na ňu na priamo s otázkou Katka, ktorá si v kúpelke natáčala práve svoje blond vlasy na veľké modré natáčky. Junior pobehoval naokolo a zháňal niečo s čím by sa dalo bojovať.
„Prečo? Akože aký vzťah? Nechápem otázke.“
„Haló, sa nerob, dobre? Ja veľmi dobre viem, že rozumieš otázke.“
„Ale ja Katka naozaj neviem o čom hovoríš,“ snažila sa Lucia zapierať, zapierať a zapierať.
Čo jej z hlavy kričali myšlienky, alebo čo?
„Jáááj Micka, keby si ty vedela.“
„Veď asi viem a preto sa pýtam. Odpovieš mi? Čo je to zač, ten tvoj Boris?“
Kati, Boris je fajn, ale má rodinu a tam treba začať a skončiť.“
„No do riti,“ vypadlo z Katky keď si pichla so špirálou do oka. Lucia nevedela či to bola reakcia na jej odpoveď, alebo na situáciu so špirálou. Pre tú chvíľu bol tento rozhovor ukončený.
„Možno aj dobre“, pomyslela si Lucka…
Celá debata | RSS tejto debaty