Dvanásty… | » Print Tisíc a jedenkrát Mia

Prišlo to ako blesk z čistého neba. Ich obľúbená šéfka sa rozhodla odísť. Povedala im to v polke meetingu a prezentovania predajných výsledkov, myslela, že to nespozorujú a bude to pre ňu ľahšie, ale Lucii zabehlo, Boris nebol až tak prekvapený ako sa hral a Lucia bola v tej chvíli hrozne nahnevaná. Len nevedela či viac na Janku, ktorá odchádzala, alebo na Borisa, že to vedel a nepovedal jej to. Pritom vedel ako má Janku rada. Janka bola síce člen predstavenstva, ale nikdy nie ten škrobený panáčik, ktorý o vedení ľudí čítal len v knihách. Bola milá, fér, vedela ľudí ťahať, motivovať a zachovať si ľudský prístup. A dokonca s ňou bola hrozná sranda. Mali s Luciou podobný humor, taký ten sarkastický. Pre Luciu to bol po Borisovi ďalší dôležitý človek. A vtedy, na tom meetingu si ani neuvedomila ako veľmi bude Janka dôležitá.

Janka ich mala všetkých hrozne rada, ale vedela, že to musí spraviť. V podstate ich firmu brala ako niečo iné, niečo čomu sa doteraz nevenovala. Ako výzvu upraviť myslenie týchto ľudí. Že nie je všetko len o štruktúrach a pravidlách. Bola v podstate REBEL. Ako Lucia. Pre ich rebelantstvo mali občas problém ustáť škrobených ľudí, ale mali dar. Dar pôsobiť na ľudí pozitívne, ukľudniť ich a získať si ich dôveru. A ešte jeden, a asi ten najpodstatnejší. Povzniesť sa nad prekážkami. Preto išla do nového projektu bezhlavo. Čakala ju veľká výzva – vytvoriť nový rebelantský brand.

Jej rozlúčková party bola tou najlepšou party v tomto roku. Je síce zaujímavé, že bola v podstate smutnou udalosťou a dôkazom toho, že ich naozaj opúšťa, ale ľudí viac scelila. Scelila celý tím. A to vedela iba Janka. Boris sedel na druhom konci stola a stále Luciu sledoval ako lev svoju obeť. Lucia sedela pri Eme. Už ani nevie prečo, ale volala ju Srna. Asi kvôli jej plachému pohľadu. V poslednej dobe mali k sebe blízko. Obe boli z iného cesta, ale zistili že aj napriek tomu majú toho veľa spoločného. Srna bola skôr tá rozumnejšia a Lucia aj keď sa tak nezdala skôr tá pojašenejšia, čo ľudí dokázala svojou spontánnosťou prekvapiť. Niekedy sa Srnke hanbila niektoré veci povedať, ale po čase zistila, že Srnka ustojí všetko. Všetky jej excesy. Nikdy ju nesúdila. Dokonca Luciu prekvapila jej nekonečným pochopením. A toho musela mať občas pri Lucii hrozne veľa. Takže spoločných prvkov sa pár našlo. Minimálne každá mala toho svojho Filipa. Ten jej bol tiež na jednu kapitolu. Teda minimálne na jednu. Srna a Lucia sa v tej večer rozhodli zabaviť do konca ich myšlienkových pochodov, ktoré patrili Filipom a Borisovi. A aj sa im to podarilo. Keď im ochutnávka dobrých bielych vín stúpla do hlavy, tak sa fotili o sto tristo a fotky sa rozhodli si hneď mobilovo vymieňať. Stačilo si zapnúť „modrý zub“ a už to letelo. Lucii jej „modrý zub“vypísal 2 mená Srnka a Boris. Zdvihla pohľad na koniec stola, kde Boris sledoval jej dych a akože ledabolo sa rozprával s ostatnými. Nevie čo ju posmelilo, či nekonečne nazbieraná odvaha, alebo ten kvalitný Devín, ktorý jej pomiatol zmysly a zobral posledné štipky zdravého rozumu a zábran, ale fotka putovala na „modrý zub“ Borisa. Nie náhodou. Cielene. Pre zmenu sledovala Lucia Borisove oči. Mobil mu zasvietil. Nečakal v túto hodinu smsku. Otvoril ju a z mobilu naňho pozerali Luciine oči a ten jej šibalský úsmev. Už zase ho obkľúčila. Bola všade naokolo neho. Zdvihol zrak smerom k reálnej Lucke na konci stola a venoval jej ten najširší úsmev aký mal v zálohe.

Píp. Luciin telefón ohlásil prichádzajúcu smsku.

„Hmm. Pekné. To si ani nezaslúžim.:)“

Bohužiaľ Lucia v tom momente našla zase všetky svoje zábrany, alebo to bolo možno tým, že ju zase odzbrojil a zvyšok večera ostala pri pohľadoch v kombinácii s tými strašne zvláštnymi brušnými pocitmi. To by nebola Lucia keby sa jej na party nevenoval aj nejaký iný chlap. Nevie ako to robila, ale vždy k sebe niekoho pritiahla. Niekedy chcene a niekedy nechceme. Ale na druhej strane, ona vždy vedela ako na ľudí a špecifickou kategóriou boli chlapi. Občas bola malé, milé, plaché dievčatko, občas šelma a občas lovec. Huntera v sebe mala asi najradšej, takého čo uprene sledoval a potom zaútočil a korisť padla do pasce v podstate sama. V ten večer sa Borisovi jej nápadník nepáčil. Nepáčilo sa mu, že mu jeho Lucka venuje pozornosť a ona to pritom robila cielene. Bola Hunter. Nie však na toho neznámeho, ale na Borisa. O dvanástej sa zdvihol a vytiahol ju na cigu.

„Vidím, že sa dobre bavíš.“

„Veď aj ty, nie?“

„Boris, čo ti je? Spravila som ti niečo?“

„Nie, som unavený a pôjdem domov. Aj tak tu máš nápadníka, čo sa o teba postará.“

Prečo majú chlapi ten zvláštny dar veci zaobaliť, len aby nebolo vidieť ich pocity? Najskôr taká tá omáčka naokolo ako je unavený a nakoniec sa dostane ku kameňu úrazu.

Lucia sa nad tým pousmiala.

„Boris, nechoď. Mne je s tebou dobre.“

„Hej? Celý večer sa bavíš s niekým iným a ešte aj ten Don Chuan ťa obletuje.“

„Hej. Ale prehovárať ťa nebudem.“

Tak nejako dopadla tá ich ciga. Potom okolo nej chodil ešte tak hodinu ofučane, keď sa vzápätí pobalil a prišiel sa s ňou rozlúčiť. Ak sa to dalo nazvať rozlúčením.

„Neostaneš tu do rána? Spať máš kde.“ Narážala Lucia na ponuku, ktorú mu dala. Že ak chce môže prespať u nej. Že sa síce potlačia, ale to prežije. Úsmev ho prezradil. Prezradil, že sa mu táto ponuka páčila. Lucia to brala ako tichý súhlas.

„Nie. Máš tu iných kamarátov. Pekne sa bav. Ja tu nebudem zavadzať.“

V podstate Lucia tento rozhovor aj chápala, ale keď pridala jej rozum viac ho nechápala. Nič medzi nimi nebolo a toho zaváňalo „partnerskou“ hádkou.

„Boris, prosím ostaň“ povedala Lucia s plachým a pokoreným pohľadom.

„Nie, Lucka idem, pekne sa zabav a potom mi daj vedieť, že si prišla domov v poriadku.“ K tomu jej pricapil bozk na líce a stratil sa v nočnej Bratislave.

Lucia a Srna skončili o 6tej ráno. Smsku neposlala. Trucovala.

Po tej rozlúčkovej party bola Lucia dosť unavená. Ale úplne reštartovaná. Srnka mala pocit, že spať 3 hodiny pre krásu im úplne stačí a hneď ráno ju buntošila. Srna nikdy nevedela ráno dlho spať. Na to bohužiaľ Lucia prišla neskôr. V tomto boli teda úplne odlišné. Ale ich symbiózou si zvykli aj na tento ich malý rozdiel.

„Lucka ja pôjdem. Poď ma odkopnúť.“

„Porazí ma z teba. Bože Srnka, ja som rozbitá ako cigánska hračka.“

„Ježiš, ja vôbec.“ Prekypovala optimizmom a prívalom pozitívnej energie Srnka…