„Panebože už je skoro desať. Lucia dýchaj, dýchaj. Na čo som mu ja Krava písala? No povedz hlava tupá načo ti je toto treba?“
Ešte aj Boris…
Bolo asi pol 8, keď jej volal. Aký mala deň, či si oddýchla…Lucia to cítila ako krivdu – on ju až do pol 8 nepotreboval počuť.
„Ahoj Lucka. Čo robíš? Ja som išiel s Mafiou von, tak že ti zavolám. Dnes to bolo celkom oka. Ani som ťa neotravoval. Tak verím, že si plná síl na zajtra. Kniha kúpená?“
„Bŕŕŕŕŕ Boris. Ty si čo na mňa spustil?“
„Tak úplne mi stačí ak mi odpovieš pomaličky a postupne.“
„Bolo celkom dobre, knihu sme kúpili“, odpovedala Lucia neskrývajúc zastretý a viac menej unavený hlas.
„Lucka, prečo si myslím, že ťa niečo trápi?“
„Lebo ma asi zo všetkých teraz poznáš najlepšie.“
„Tak šup.“
„Čo šup?“
„Že chcem počuť tvoje úprimne. A hneď!“
„Ale Boris to je kravina, nechcem ťa s tým zaťažovať.“
„Hovorím mongolsky Lucia? Čo sa deje?“
„Dobre, ale zdrž sa všetkých komentárov.“
„Ok. Takže?“
„Písal mi dnes Filip.“
Na druhom konci telefónu ostalo zaskočené ticho.
„Boris? Si tam?“
„Hej som tu, len rozmýšľam čo tomu kreténovi spravím aby ti dal konečne pokoj. Vieš, že sa rád o teba starám, ale naozaj si nechcem s tebou prežiť to čo bolo v máji. Nevládal som sa na teba pozerať. Chodila si ako telo bez duše. Oči ti vôbec neiskrili, bola si bledšia než kedykoľvek predtým a tvoje pery nevideli úsmev a ani sa mi nedarilo ho navodiť. Jediné čo som vtedy mohol bolo byť s tebou, robiť zo seba občas Šaša, plánovať ti prácu tak aby ťa nezničila, ale aj tak aby ťa bavila, aby si mala prečo v tú chvíľu žiť. Bál som sa vtedy o teba.“
„Ja viem.“ Povedala Lucia tak ticho ako sa len dalo.
„A?“
„Čo a?“
„Nič viac mi na to nepovieš? Čo vlastne od teba chcel?“
„Chce sa stretnúť.“
„A? Počkaj nehovor mi, že sa s ním ideš stretnúť. Lucka to fakt nemyslíš vážne?“
„Ja každému odpustím, aj to najväčšie bahno, do ktorého ma dostane. Nehovorím, že s ním idem niečo riešiť, ale ja to proste potrebujem uzavrieť.“
„Uzavrieť? Lucia tebe nestačil ten jeho záver? Kedy si prišla domov, nemala v byte žiadne jeho veci a týždeň si nevedela čo sa stalo? Čo ti ide teraz akože povedať? Prepáč? Prepáč, že som sa na teba vysral, nechal ťa samú, bolo mi jedno že si odpadla a skončila na JISke? Hlavne, že si vyriešila za mňa byt, že si sa starala o moje deti, keď som sa zbalil a išiel si vypnúť hlavu.“
„Boris, nepridávaj mi prosím.“
„Ako chceš Lucia, ale v tomto ja mám jasno a môj názor poznáš. Dávaj si prosím ťa pozor ak s ním pôjdeš a môžeš mi hocikedy zavolať.“
„Boris?“
„Prosím?“
„Ty sa teraz na mňa hneváš?“
„Lucia, čo ti mám na toto povedať? Mám ťa rád a trápi ma keď ideš spraviť osudovú chybu.“
„Ako rád?“
Ticho.
„Ja viem Lucia, že nájsť chlapa, ktorý by mal takú charizmu ako ja dá zabrať, ale na Filipa už zabudni.“ Snažil sa odľahčiť tému na koniec telefonátu Boris. Nepomohlo.
Hneď ako Lucia zložila utekala do sprchy a potom začala stresovať. V bruchu cítila to čo nechcela cítiť.
Boris sa ešte dlho prechádzal potichu s Mafiou. V hlave mal zmätok. „Prečo to robí?…“
Desať. Už skončil. Za pol hodinu je tu.
Vedela, že vyzerá dobre, ale žalúdok mala v krku a myslela, že sa pozvracia a vedela, že to jej teda na kráse nepridá.
Pol jedenástej.
Smska.
Filip:
„Som dole.“
Obula sa a zviezla sa dole výťahom, žalúdok jej každým poschodím neklesal naspäť, ale cítila ho ešte viac v krku.
Lucia len dýchaj, dýchaj, zhlboka. Pusti nosom do pľúc vzduch a potom pomaličky perami vydýchni. Bude to dobré. Len buď silná, nekompromisná a tvrdá ako on.
Sadla si k nemu do auta. Pršalo. Od vchodu stihla zmoknúť, ale len tak ako vždy v každom romantickom filme zmoknú hlavné hrdinky a vždy im to pridá na kráse. V aute sa rozliehala jeho vôňa.
Jej telo začalo blázniť, každá bunka cítila tú vôňu a cítila sa ako keď niekomu abstinujúcemu dajú po dlhom čase jeho drogu. V celom tele prebiehali explózie zvláštneho šťastia, ale Lucia sa snažila zachovať pokoj a tváriť sa vyrovnane.
„Ahoj.“
„Ahoj Bubátko. Si krásna.“
Toto sa nesmie – nesmie jej takto hovoriť, vie, že ona to nezvládne. Nezvládne byť tvrdá, nekompromisná a silná.
Vie byť taká. Ale nevie byť taká na neho.
„Kam ideme?“ Opýtala sa Lucia chladno.
„Neviem Bubátko. Na čaj? Aby si mi neochorela.“
„Toto čo je? To čo skúša?“ Vyskakovali Lucii v hlave chybové hlášky.
„Ok. Tak potom choď na koniec tejto ulice, máme tam celkom normálny podnik.“
„Dobre.“
Potom ostal ticho. Vedel, že na Luciu platí jeho ticho. On vedel všetko. Všetko čo na ňu platí. Mal ju prečítanú asi ako nikto. Alebo to bolo tým, že na ňu platilo všetko čo sa točilo okolo jeho. Jeho ústa, vôňa, ticho.
Lucia skákala pohľadom po všetkom čo jej v súvislosti s ním chýbalo. Našťastie neskorá jeseň priniesla tmavšie noci a v aute nebolo toho veľa vidieť. Do očí sa jej odrážalo len svetlo z CD prehrávača kde práve hrala ÚPLNOU NÁHODOU (tou Filipovou náhodou) ich pesnička.
Čaj vypili rýchlo. Tak rýchlo ako sa spustili jeho ospravedlnenia, vyznania o nekonečnej láske jeho života, o osudových chybách, pritiahnutia sa k nej, kradnutia bozkov, jej bránenie…Ale len chvíľkové.
Vo výťahu si ju pritiahol na svoje telo. Cítila srdce. Nevedela či to trieska tak splašene to jej, alebo jeho. Cítila však úplne presne jeho vzrušenie v rozkroku. Cítila vôňu jeho pokožky. Jeho pery na sebe. V byte nestihla vydať ani hlásku. Hneď ako sa zabuchli dvere, mala už ruky hore a košeľu jej preťahoval cez hlavu. Sukňa sa skĺzla ešte rýchlejšie k zemi. Ona tiež zaujala pozíciu kedy prioritnou úlohou bolo vyzliecť ho za sprevádzania neustáleho šialeného bozkávania asi každého kúsku, ktorý jej chýbal. Oprel ju o okno a poriadne ju pretiahol. Žiadne romantické milovanie. Lucia bola v tomto prasa. Možno aj preto, že to bolo jej čínske znamenie. V ten večer sa nechala pretiahnuť asi 5 krát. Raz šialeno, raz nenásytne, raz pomalšie, raz zaľúbeno a raz s tým najväčším citom, ktorý obaja v sebe našli. S tým čo ich spájal.