Prvý…

26. mája 2010, Mia, Nezaradené

Porada sa blížila ku koncu. Lucia dostala zase kopec úloh, ale to bolo viac ako pravdepodobné, pretože na ich odbore bola len ona a Boris. Boris bol jeden z tých manažérov, ktorí boli šikovní a prešli si všetkými pracovnými pozíciami, ktoré boli potrebné na to, aby z nich nebol manažér, ktorý rád rozdáva úlohy od stola, ale im aj rozumie. Preto ho Lucia mala rada. Nechápala, že konečne našla niekoho pracovne nepracovne blízkeho.

„Tak tento report by sme potrebovali asi do zajtra Lucia, že?“

„Lucka, počúvate ma?“ opýtal sa Boris.

Jasné, že nepočúvala. Pozerala na jeho ruky ako čarbú ďalšiu a ďalšiu úlohu na papier. Tie mocné ruky…

V poslednej dobe sa pristihla, že na Borisa pozerá inak. Ale len chvíľami. Chvíľami je to Boris – šéf, ktorého si váži a chvíľami Boris – chlap. Chlap úplne obyčajný, so zmyslom pre humor, so zvonivým hlasom a mocnými rukami.

„Lucia!“ Toto už znelo až príliš naliehajúco. Lucia sa zadívala na Borisa akože počúva a len odpovedala s úsmevom číslo 24:

„Jasné, toto zvládneme ešte dnes. Pošlem to na ľudí a termín im dám do zajtra, veď na tom nemajú čo dlhšie robiť.“

Boris sa na ňu zadíval a zrazu bol bližšie ako kedykoľvek predtým.

„Lucia?“ Toto už znelo menej naliehavo, skôr váhavo. Boris sa na ňu pozrel a kúsol ju do krku.

Mal to byť bozk?

Lucii naskočili zimomriavky.

Nechápavo pozerala na Borisa a už už išla rozseknúť tú situáciu…