Tisíc a jedenkrát Mia

Víkend Lucia strávila v mikro kómach. Hovorila tak času strávenému pri dobrej knihe, teplom čaji, vypnutom mobile (veď kto by jej aj volal) a pod perinou. Z hodiny na hodinu si dopriala šlofíka a potom sa tento rituál zopakoval zase. Bola cez víkend doma sama. Zuzky išli domov. Aj ona bola chvíľu u rodičov, ale jej vnútro kričalo po oddychu. Ako keby sa niečo zmení, keď vypne telo. Nezmenilo sa nič. V hlave jej ostal taký istý zmätok ako keď začala oddychovať. V nedeľu večer začala mať v podbrušku také tie čudné pocity. Ešte pred mesiacom sa snažila tieto pocity Linde znepríjemniť jej výkladom. A to, že nie motýliky určite Linde lietajú v podbrušku, aby si nemyslela. Že to sú zblúdilé mole, čo vidia záblesk svetla. Lucia vtedy degradovala lásku na posledný stupienok akéhosi pomysleného rebríčka. A nemala dôvod urobiť inak. Veď stratila Filipa, po 6 rokoch ostala prázdna ako fľaša od Coca Coly nadránom po dobrom žúre.
„Zuzík čo si zajtra oblečiem?“
„Neviem Zlatík.“
„Myslíš, že si môžem dať túto sukňu a blúzku?“
„Lucka ty si môžeš dať hocičo, aj tak TO vyžaruješ.“
„Čo? Teraz nechápem.“
„TO. Viem, že vieš čo myslím. A myslím to v dobrom.“
Lucia vedela, že Zuzka to naozaj nemyslí inak ako v dobrom. V podstate Zuzka bola prototyp dobroprajného dievčatka. Mala ju rada.
***
Pondelok. Nevedela spať. Boris si ju celý deň vychutnával. Tykal jej jedna radosť a ona sa horibilne snažila používať všetky výrazy, len aby nemusela použiť tvar tykania, alebo vykania. Evidentne Lucia bola jediná čo s tým všetkým mala problém.
Večerné maily to len potvrdili. To bolo samé počkaj na mňa, sprav toto a dík za toto. Asi po 10 neutrálnych mailoch z jej strany to nevydržala.
„Boris ešte jedna vec. Chcela som ešte jednu vec, ale nejako nebol priestor. Úprimne?“
Odpoveď prišla obratom.
„Tak ako vždy.“
„Čo ako vždy?“
„Ako vždy úprimne.“ Nasledovala mailová komunikácia.
„Jaaj. Sorry, ale to tykanie mi nie a nie prísť, ale to ste/si si už určite všimol.“
„To je v poho. Aj ja si dávam pozor aby som ti nevykal. Neboj zvykneš si.“
Úplne ju odzbrojil, tak ako už dlho žiaden chlap nie. Sedela na posteli a mala na tvári taký ten priblblý výraz.
Po asi 5 minútach predýchavania sa zmohla na:
„Nemyslím, že s tým máš až taký problém. Určite to tak nevyzerá. No nič. Len som chcela povedať, že mi to nejde pod jazyk tykať ti. Proste neviem a hotovo. „
Prišla ďalšia rana.
„Pre mňa je dôležité to ako si vychádzame bez ohľadu na to či si tykáme, alebo vykáme. A chcem aby to tak zostalo.“
„Budem sa snažiť zvyknúť na novú situáciu – mám na to dobrú novú knihu – požičiam“, narážala Lucia na motivačnú knihu, ktorú jej venoval na porade, na ktorej ju načertil, odzbrojil, dostal, zničil…
„A aj ja som rada, že ťa mám.“ Dokončila Lucia.
Prišiel jej len klasický starostlivý mail – „A teraz vypnúť ntb a spať. Dobrú noc.“
„Ešte nie. Ešte píšem. Dobrú noc tebe.“
Keby si tak vedel Boris čo vlastne píšem pomyslela si Lucia.
Na počítači jej zablikal hovor cez skype. Volalo Klokanovo. Všetko by bolo inak keby Tibor nebol tak ďaleko a keby nemal tie svoje utkvelé predstavy o najlepšom živote v Austrálii pri klokanoch.
Nechcel sa jej vrátiť.
Spočiatku riešili nejaké technické problémy s hlasitosťou.
„Ja ťa naozaj nepočujem.“
„Trdelko ja ťa počujem až moc. A neťukaj mi do tej klávesnice tak silno.“
„Nič. Stále nič. Stále Bibka nepočujem.“
„To si musíš dať kábliky do tej správnej dierky.“
„Tibor ja viem ako si mám zapojiť sluchátka, ale proste ťa nepočujem.“
„Trdelko malé.“
„Čo je? Ja ťa fakt nepočujem. No nič posledná šanca. Počkaj.“
Lucia odskúšala cez sluchátka jej obľúbenú pesničku a nič. Chyba nebola v prijímači, ale v nej.
„Aloha. Už ťa budem počuť. Mala som vypnutý zvuk.“
„Ty si naozaj moje Trdelko.“
„Chýbal si mi…“
„Aj ty mne…“
Rozhovor sa potom už len niesol nocou. A Lucia zabúdala na všetko čo ju trápilo. Aj na všetko čo sa týkalo Borisa. Tibor bol pre ňu liek. Keby to ten hore zariadil troška inak, aby veci neboli tak ako sú a aby boli jasnejšie, jednoduchšie, schodnejšie… Inak by mohol svet vyzerať. Rozprávali a bláznili sa do tretej jej rána.
***
Nasledujúce obdobie bolo pracovne nabité. Lucia žila prácou, projektom, Borisom. Boris si ju stále vychutnával a ona sa do toho ponárala čoraz viac a viac. Situácií kedy stála nad ním, on bol opretý o stôl a ona pozerala do jeho strapatých vlasov a mala chuť na neho skočiť nebolo málo. Všetko čo robila sa točilo okolo neho. Úplne ju to pohltilo. Celé.
„Boris na utorok si potrebujem zobrať dovolenku.“
„Ako?“ Skoro mu zabehlo keď na neho vyrukovala s dovolenkou. Veď ona si dovolenku nikdy nebrala. Prečo chce teraz dovolenku?
„No, že si potrebujem zobrať v utorok dovolenku. Tak ako? Môžem?“
„Veď si zober home office a keď bude niečo treba spravíš z domu.“
„Ale Boris ja budem úplne mimo, takže si chcem zobrať dovolenku.“
„Oka, nemám s tým problém.“ A v tej chvíli vedel, že v utorok jej nebude môcť písať, volať jej, vidieť ju…
„Decká zajtra si beriem dovolenku.“ Hlesla Lucia do kanclu.
„A čo sa deje?“ spýtal sa Maťo.
„Nič. Čo by sa malo? Len si proste potrebujem oddýchnuť a otec chcel kúpiť v predvianočnom zhone bráškovi nejakú knihu, či čo.“
„Jáááj, ty sa máš. Ale ako ťa poznám budeš robiť ako šibnutá aj z domu.“
„Tak to teda nie. Túto dovolenku určite nie.“
***
Ráno sa zobudila pomerne skoro na to, že nemusela vstávať na office. Vybrala sa za otcom, aby obehli všetky kníhkupectvá v Bratislave. Voľba padla na ich obľúbené, odskúšané na Obchodnej. Lucia rovno zatrielila k anglickým slovníkom. Také bolo zadanie – Cambrige slovník. Ani nie o 5 minút ho držala v ruke a prezerala ho či spĺňa všetky zadané kritériá. Otec pri nej postával a čakal.
„Myslím, že bude dobrý. Aj keď chcel tento. Podľa mňa tento Cambrige je dobrý. Bude sa mu páčiť. Uvidíš.“
No veď Lucka ako vyberieš tak bude. Vieš, že ja na tie jazyky už proste nemám bunky.“
„Ja viem Apuci a preto som tu s tebou. Oka, knihu máme. Dáme kávu? Cigu?“
„Ešte som chcel tebe nejakú vybrať. Teda som chcel, aby si si nejakú peknú vybrala.“
Začal sa prechádzať pomedzi regále kníhkupectva, keď Lucii zapípala smska.
Jej, Boris to bezo mňa nevydržal a určite mi niečo píše. Niečo čo je strašne súrne a dôležité a ona to musí hneď teraz vybaviť, zachrániť, pomôcť mu.
Vybrala z vrecka telefón, stlačila tlačítko na otvorenie novej správy a …
Nechápavo civela na displej toho debilného telefónu.
Filip:
„Ahoj. To s tým telefónom si mohla aj inak vymyslieť.“
Civela na telefón a na striedačku na otca a nevedela sa vykoktať.
Otec vždy vedel ak sa niečo dialo, takže bolo zbytočné hrať herečku. U nich doma to mali tak podelené. Lucia bola po otcovi a otcova a Jakub bol po mame a hlavne mamin. Lucia spočiatku bojovala o maminu priazeň, ale potom pochopila, že nikdy sa nemôže dostať pred Jakuba. Ale Jakubovi nič nevyčítala. Milovala ho ako brata. Ako veľkého brata, ktorý ju dokázal ochrániť, zastať si ju, ale ju aj poriadne nasrať. Najmä svojou nesamostatnosťou.
„Čo sa deje? Kto ti píše? Veď máš dovolenku.“
„Filip, Apuci.“
„Filip?“
„Hej dobre si počul, Filip.“
„A čo píše?“
„Neviem, nechápem tomu. Ako keby tá smska ani nepatrila mne. Ale niekomu inému. Ako keby sa pomýlil.“
„A ty si s ním píšeš? Po tom všetkom čo ti spravil? Ako ti ublížil?“ pozeral na ňu otec podozrievavo.
„Nie, oco. Toto je prvá smska od rozchodu.“
„Aha, tak asi sa len pomýlil.“
Oco vždy vedel zachrániť situáciu a zachovať rozvahu a pokoj. Ale Lucia vedela, že vo Filipovom prípade slovo POMÝLIL neexistuje. Proste keď si Filip v hlave vo svojom slovníku nalistuje význam slova POMÝLIL a IBA AKOŽE NÁHODOU tak tam nájde: Druh hry, ktorý mám obľúbený s Luciou na to, aby som si ju k svojej osobe ešte viac pripútal. A to, že sa tieto slová nachádzajú hneď za slovom chrapúňstvo (cháp ako prejav svojich citov Lucii, ale iba do takej miery a času aký vyhovuje iba mne) nie je vôbec náhodou.
Otec sa začal zase akože ledabolo obzerať po regáloch s knihami a na Luciu sa otočil iba vo chvíli, keď už formuloval už vyslovenú otázku:
„Lucka, tak akú knihu ti to kúpime?“
„Apuci vieš, že mám knihy strašne rada a že za iných okolností by som ich vyberala tu aj 5 hodín, ale dnes tú knihu pre mňa odložíme.“
„Dobre? Poď zaplatíme tú Jakubovu knihu a …“
„Káva, ciga?“ pochopil otec.
„Asi tak.“
Zatiaľ čo otec platil Jakubovu knihu, Lucia previnilo rýchlo naťukala odpoveď Filipovi:
„Filip naozaj nerozumiem tej smske. Ak teda vôbec patrila mne. Lucia.“
Odpoveď prišla obratom.
„Patrila. Že ti píšem ako debil na Orange a to číslo nefunguje.“
„Áno, zrušila som ho. Mám už len svoj T-Mobile a služobný.“
„Pozri si gmail. Kde si?“
Toto je celý on preletelo jej hlavou. Neozve sa skoro pol roka a potom sa opýta ako keby sa včera videli naposledy, že kde si. Ešte jej chýbala jeho obligátna otázka Ako sa máš.
„Keď prídem domov, tak sa pozriem. Asi za hodinu.“
„Na čieho boha som mu písala aj hodinu, čo jeho to má zaujímať?“
„Ďakujem, že si sa mi ozvala. Nie ironicky to teraz myslím. Čo budeš dnes robiť?“
A už je to tu. Tvárme sa, že je vlastne pol roka dozadu, on je na poobednej v práci a večer príde domov, hneď medzi dvermi jej vlepí pusu a opýta sa aký mala deň. Lucia si neodpustila ironickú otázku:
„Načo sa pýtaš?“
„Len tak. Nemôžem sa ťa opýtať čo máš v pláne?“
„Tak v tomto prípade nič. O hodinu budem doma a robiť nebudem nič. Len oddychovať.“
„Rád by som ťa pozval von. Ale končím o 22hej. Môžem?“
„Všetko je možné.“
„Tak mi napíš kam mám prísť pre teba.“
„Ku mne do Petržalky.“
„Keď tam budem, tak ti napíšem.“
Celé to prebehlo strašne rýchlo. Otec stačil zaplatiť akurát tak Jakubovu knihu a premiestnili sa na kávu a cigu. Lucia však starostlivo odpisovala mimo otcovej pozornosti. Na čo by ho ešte viac strašila?…