Založ si blog

Deviaty…

Lucia skackala po tých kopcoch ako srnka. Jej oblý zadok pevne obopínal tie obtiahnuté rifle. Boris naň kĺzal pohľadom často. Častejšie ako dokázal vo svojej mysli ovládať. V mysli však po ňom nekĺzal len pohľadom. V mysli ho držal pevne so svojimi rukami. Cítil ju pod rukami, cítil ju celú. Nespustil ju z dohľadu. Vždy keď sa nepozerala a venovala sa na striedačku nejakému inému kolegovi, či kolegyni, všímal si ju celú. Od hlavy až po päty. Jej vlasy sa na tom jesennom slnku leskli. A prižmurovala oči, čo sa mu v tom okamihu zdalo strašne milé. Mal sto chutí k nej priskočiť, podať jej ruku a dať jej svoje okuliare. A ona by mu venovala ten jej odzbrojujúci úsmev, ktorý momentálne cerila na všetkých ostatných.
„Dievčatko ty ani nevieš ako ťa majú všetci radi. Každý z nich si chce dnes ukradnúť trochu z tvojej pozornosti. Oni na tebe milujú tvoju bezprostrednosť, tak ako ja. Prečo sa venuješ všetkým a mne vôbec? Ešte si ma aj odmietla, keď som si ťa chcel ukradnúť ja.“
Na druhej strane si Boris uvedomoval, že v poslednej dobe si Luciu kradne viac ako je prípustné. Cítil sa s ňou príjemne. Dobre sa mu s ňou rozprávalo a pôsobila na neho upokojujúco. Tak ako aj na ostatných. Dobre vedel prečo ju majú radi. A ona si to ani nevšimla. Jej skromnosť jej to ani nedovolila. Ona len každému načúvala, rozdávala úsmev a radila. Najkrajšie na tom bolo, že toto dievčatko bolo z nich najmladšie, ale radila omnoho fundovanejšie ako hocikto z nich, čo ich už život preskúšal. Tá hlávka si musela veľa prežiť.
„Aha, pozrite modlivka“, výskala Lucka nad poľným chodníkom. Ostatné ženské osadenstvo výskalo, ale nie tak ako Lucka. Lucka výskala od prekvapenia a milo, tie ostatné od fóbie. Fóbie z malého lezúceho hmyzu.
„Čo vrieskate? Veď to je len modlivka. Aha, nič vám nespraví,“ povedala Lucia a už mala na rukách modlivku. Zvyšok osadenstva len vyľakano odskočil, keď im Lucia natiahla ruku aj s modlivkou, aby si ju pohľadkali.
„Bože, vy si vôbec nevážite prírodu. Kedy ste naposledy videli takúto krásnu zelenú modlivku? Ach jaj. Tak sa maj kamoška a pekný deň.“ Položila modlivku naspäť na zem, aby si mohla ďalej spokojne kráčať svojou cestou.
Boris schovával pod okuliarmi v očiach svoj úsmev. Kútiky mu bralo do úsmevu, ale zachoval si dekórum.
Lucia pozrela na Borisa, či si ju vôbec všíma a len videla, že nevenoval pozornosť ani jej, ani jej kamoške modlivke.
***
Kalvária bola krásna. Pohľad zhora vniesol Lucii do duše kúsok pokoja. Vietor jej vial vlasy, ktoré jej slnko nasvietilo v tom najkrajšom svetle. Nadýchla sa poriadne, vzduchom nechala naplniť pľúca a myšlienky vypustila na vrchu kalvárie do vzduchu spolu s hlbokým výdychom…Boris sa na ňu otočil. „Počul ich?“
***
Po večernej návšteve zámku sa pobrali všetci hladní ako vlci a s úsmevom ako kilo limetiek v MOJITE do penziónu. Každý sa tešil na večeru. Len čo otvorili bránu na tom meštianskom dome do nosov im vbehla vôňa grilovanej klobásy, mäsa a hríbov. Každý sa rýchlo ponáhľal k tanierom a bitka o jedlo sa mohla začať. Lucia vybehla po schodoch. Potrebovala sprchu. Dala si tenisky a pohodlné tričko, aby nevzbudzovala ruch a nepodporovala žiadne sexistické myšlienky. Vlasy si stiahla do copa, lebo rátala s tým, že asi o hodinu jej budú voňať ako grilovaná klobáska. Po sprche si otvorila na izbe biele a predtým než zišla dole si dala 2 deci na povzbudenie. Vonku bolo príjemne. Sedeli na laviciach, vôňa mäsa bola okolo nich, rozprávali si zážitky, príbehy a popíjalo sa. Lucia pokračovala v bielom. Nerada miešala. Na Borisa mala dostatočný výhľad. Bože tie jeho oči. Striaslo ju. Videla, že chce niečo spraviť, povedať, cítila to. Vždy to cítila. O to viac v jeho prítomnosti.
Boris sa k nej nahol, do rúk jej natískal hruškovicu, na ktorú sa nemohla ani pozrieť. Od istého času nepila tvrdé. Skôr vedela oceniť dobré 2 deci kvalitného bieleho.
„Lucia potykáme si. Ja som Boris.“
Vôbec jej nedal na výber, len jej to na tvrdo oznámil. Pred všetkými. V tom okamžiku sa na neho hrozne, ale hrozne nahnevala. Dobre vedel, ako všetci riešia ich tyko vykanie a že všetci striehnu ako „sup na svoju korisť“ čo príde. Myslela, že si ju natoľko váži, aby jej to navrhol možno osamote a úprimne, keď bude ten správny čas. Čo bola ich obľúbená odpoveď keď sa jeden či druhý začali zapodievať náznakom tykania. Ale teraz tam sedela ako taký tĺk, v ruke držala hrušku a on jej tykal a ona si pripadala strašne hlúpo. A strašne ju mrzelo, že ju do takejto situácie dostal práve on. Tichým hlasom položila polo otázku, ktorá sa stratila v komentároch ostatných pristolových priateľov, kolegov, ktorí jeden cez druhého vykrikovali: „No konečne. To trvalo.“
„Môžem byť sprostá Boris?“
To už Boris bozkal jej líca na znak potykania si a keď pocítila jeho pery na svojej pokožke, zastavil sa jej dych. Srdce, všetko. Tak len sedela ako taký ponížený, bezvýznamný človek a v duchu hovorila smerom k Borisovi: „Ešte neprišiel ten správny čas…“
Boris to zaklincoval keď v zápätí podával ruku novej kolegyni na marketingu, ktorá tu bola s topánkami asi tak mesiac a prehodili spolu možno 50 viet za celú jej doterajšiu kariéru s návrhom na tykanie. Iba jej ukázal, že v podstate nie je až taká dôležitá. Ona bola vo firme už viac ako pol roka a tému tykania neriešili prvý krát. Cítila sa ako úplný debil.
A vtedy prvý krát cítila, že jej ublížil. Ako človek. Že to nie je len o ochrane z jeho strany. Že nie je až taká výnimočná ako jej doteraz dával najavo.
Okrem toho ešte nahlas dodala k celej situácii:
„Ale ja Vám budem asi vykať ďalej.“
To už nepočul, alebo nechcel počuť.
Nestotožnila sa s týmto tykaním…

Sedemnásty…

21.07.2011

Ráno sa zobudil na vôňu jej vlasov. Stále ležala vedľa neho. Jej hrudník sa dvíhal v rovnakom intervale a jemu sa naskytol ten najkrajší výhľad. Bola ako malé mača. Tričko, noha odkopaná spod periny, holé nohy čo končili tesne pod lemom trička čiernymi nohavičkami. „Je tu. Je stále tu. Nesnívalo sa ti to“ ležal vedľa nej a do hlavy si črtal jej [...]

Šestnásty…

19.06.2011

Už mesiac na novom…Myšlienkami je však stále u Borisa. Ale vie, že to skončilo. Jej farewell párty bola toho jasným dôkazom. Poslal jej pozdrav a od vtedy nereagoval ani na telefonáty, ani na sms, ani na maily. Proste definitívny koniec. Vtedy si Lucia myslela, že to nezvládne, ale ona zvládne toho veľa a v tomto období ešte netušila čo všetko príde a čo všetko vie [...]

Pätnásty…

06.03.2011

Píp, píp. Ten sprostý budík zase zvoní. Dnes ju jeho zvuk bolel až príliš. Vôbec ho nepotrebovala počuť. Už dve hodiny pozerá do stropu a rozmýšľa či robí správne. Rozmýšľa nad tým už mesiac. Mesiac sa cíti hrozne. Trápia ju výčitky, výčitky za to čo cíti a trápi ju to, že vie, že hlava vie, že chce a musí, ale srdce stále piští inak. 6 hodín ráno. [...]

putin, kim

Putin podal Kimovi pomocnú ruku: Zablokoval dohľad OSN nad sankciami voči KĽDR

28.03.2024 22:10

Kroky Ruska podľa hovorcu amerického ministerstva zahraničných vecí Matthewa Millera "cynicky oslabujú" medzinárodný mier

Juraj Blanár

Blanár: Vstup do NATO bol významný krok, potvrdzujúci váhu aj dnes

28.03.2024 21:53

Aliancia je predovšetkým obranná a mierová organizácia, zdôraznil minister.

Izrael Palestína Hamas Vojna humanitárna pomoc

Súdny dvor nariadil Izraelu, aby nebránil humanitárnej pomoci smerujúcej do Gazy

28.03.2024 21:38

Hlavný súdny orgán OSN reagoval na podnety Juhoafrickej republiky. Tá obvinila Izrael z genocídy.

Tragická nehoda slovenského autobusu v Chorvátsku.

Autobus v JAR sa zrútil z mosta, zahynulo 45 cestujúcich

28.03.2024 21:15

Nehodu prežilo len osemročné dieťa, ktoré záchranári previezli s vážnymi zraneniami do nemocnice.

Mia

Som úplne obyčajná MIA...Tá, ktorá sa nič nehrá a všetko dávkuje úprimne:)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 17
Celková čítanosť: 29612x
Priemerná čítanosť článkov: 1742x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy