Založ si blog

Deviaty…

Lucia skackala po tých kopcoch ako srnka. Jej oblý zadok pevne obopínal tie obtiahnuté rifle. Boris naň kĺzal pohľadom často. Častejšie ako dokázal vo svojej mysli ovládať. V mysli však po ňom nekĺzal len pohľadom. V mysli ho držal pevne so svojimi rukami. Cítil ju pod rukami, cítil ju celú. Nespustil ju z dohľadu. Vždy keď sa nepozerala a venovala sa na striedačku nejakému inému kolegovi, či kolegyni, všímal si ju celú. Od hlavy až po päty. Jej vlasy sa na tom jesennom slnku leskli. A prižmurovala oči, čo sa mu v tom okamihu zdalo strašne milé. Mal sto chutí k nej priskočiť, podať jej ruku a dať jej svoje okuliare. A ona by mu venovala ten jej odzbrojujúci úsmev, ktorý momentálne cerila na všetkých ostatných.
“Dievčatko ty ani nevieš ako ťa majú všetci radi. Každý z nich si chce dnes ukradnúť trochu z tvojej pozornosti. Oni na tebe milujú tvoju bezprostrednosť, tak ako ja. Prečo sa venuješ všetkým a mne vôbec? Ešte si ma aj odmietla, keď som si ťa chcel ukradnúť ja.”
Na druhej strane si Boris uvedomoval, že v poslednej dobe si Luciu kradne viac ako je prípustné. Cítil sa s ňou príjemne. Dobre sa mu s ňou rozprávalo a pôsobila na neho upokojujúco. Tak ako aj na ostatných. Dobre vedel prečo ju majú radi. A ona si to ani nevšimla. Jej skromnosť jej to ani nedovolila. Ona len každému načúvala, rozdávala úsmev a radila. Najkrajšie na tom bolo, že toto dievčatko bolo z nich najmladšie, ale radila omnoho fundovanejšie ako hocikto z nich, čo ich už život preskúšal. Tá hlávka si musela veľa prežiť.
“Aha, pozrite modlivka”, výskala Lucka nad poľným chodníkom. Ostatné ženské osadenstvo výskalo, ale nie tak ako Lucka. Lucka výskala od prekvapenia a milo, tie ostatné od fóbie. Fóbie z malého lezúceho hmyzu.
“Čo vrieskate? Veď to je len modlivka. Aha, nič vám nespraví,” povedala Lucia a už mala na rukách modlivku. Zvyšok osadenstva len vyľakano odskočil, keď im Lucia natiahla ruku aj s modlivkou, aby si ju pohľadkali.
“Bože, vy si vôbec nevážite prírodu. Kedy ste naposledy videli takúto krásnu zelenú modlivku? Ach jaj. Tak sa maj kamoška a pekný deň.” Položila modlivku naspäť na zem, aby si mohla ďalej spokojne kráčať svojou cestou.
Boris schovával pod okuliarmi v očiach svoj úsmev. Kútiky mu bralo do úsmevu, ale zachoval si dekórum.
Lucia pozrela na Borisa, či si ju vôbec všíma a len videla, že nevenoval pozornosť ani jej, ani jej kamoške modlivke.
***
Kalvária bola krásna. Pohľad zhora vniesol Lucii do duše kúsok pokoja. Vietor jej vial vlasy, ktoré jej slnko nasvietilo v tom najkrajšom svetle. Nadýchla sa poriadne, vzduchom nechala naplniť pľúca a myšlienky vypustila na vrchu kalvárie do vzduchu spolu s hlbokým výdychom…Boris sa na ňu otočil. “Počul ich?”
***
Po večernej návšteve zámku sa pobrali všetci hladní ako vlci a s úsmevom ako kilo limetiek v MOJITE do penziónu. Každý sa tešil na večeru. Len čo otvorili bránu na tom meštianskom dome do nosov im vbehla vôňa grilovanej klobásy, mäsa a hríbov. Každý sa rýchlo ponáhľal k tanierom a bitka o jedlo sa mohla začať. Lucia vybehla po schodoch. Potrebovala sprchu. Dala si tenisky a pohodlné tričko, aby nevzbudzovala ruch a nepodporovala žiadne sexistické myšlienky. Vlasy si stiahla do copa, lebo rátala s tým, že asi o hodinu jej budú voňať ako grilovaná klobáska. Po sprche si otvorila na izbe biele a predtým než zišla dole si dala 2 deci na povzbudenie. Vonku bolo príjemne. Sedeli na laviciach, vôňa mäsa bola okolo nich, rozprávali si zážitky, príbehy a popíjalo sa. Lucia pokračovala v bielom. Nerada miešala. Na Borisa mala dostatočný výhľad. Bože tie jeho oči. Striaslo ju. Videla, že chce niečo spraviť, povedať, cítila to. Vždy to cítila. O to viac v jeho prítomnosti.
Boris sa k nej nahol, do rúk jej natískal hruškovicu, na ktorú sa nemohla ani pozrieť. Od istého času nepila tvrdé. Skôr vedela oceniť dobré 2 deci kvalitného bieleho.
“Lucia potykáme si. Ja som Boris.”
Vôbec jej nedal na výber, len jej to na tvrdo oznámil. Pred všetkými. V tom okamžiku sa na neho hrozne, ale hrozne nahnevala. Dobre vedel, ako všetci riešia ich tyko vykanie a že všetci striehnu ako “sup na svoju korisť” čo príde. Myslela, že si ju natoľko váži, aby jej to navrhol možno osamote a úprimne, keď bude ten správny čas. Čo bola ich obľúbená odpoveď keď sa jeden či druhý začali zapodievať náznakom tykania. Ale teraz tam sedela ako taký tĺk, v ruke držala hrušku a on jej tykal a ona si pripadala strašne hlúpo. A strašne ju mrzelo, že ju do takejto situácie dostal práve on. Tichým hlasom položila polo otázku, ktorá sa stratila v komentároch ostatných pristolových priateľov, kolegov, ktorí jeden cez druhého vykrikovali: “No konečne. To trvalo.”
“Môžem byť sprostá Boris?”
To už Boris bozkal jej líca na znak potykania si a keď pocítila jeho pery na svojej pokožke, zastavil sa jej dych. Srdce, všetko. Tak len sedela ako taký ponížený, bezvýznamný človek a v duchu hovorila smerom k Borisovi: “Ešte neprišiel ten správny čas…”
Boris to zaklincoval keď v zápätí podával ruku novej kolegyni na marketingu, ktorá tu bola s topánkami asi tak mesiac a prehodili spolu možno 50 viet za celú jej doterajšiu kariéru s návrhom na tykanie. Iba jej ukázal, že v podstate nie je až taká dôležitá. Ona bola vo firme už viac ako pol roka a tému tykania neriešili prvý krát. Cítila sa ako úplný debil.
A vtedy prvý krát cítila, že jej ublížil. Ako človek. Že to nie je len o ochrane z jeho strany. Že nie je až taká výnimočná ako jej doteraz dával najavo.
Okrem toho ešte nahlas dodala k celej situácii:
“Ale ja Vám budem asi vykať ďalej.”
To už nepočul, alebo nechcel počuť.
Nestotožnila sa s týmto tykaním…

Sedemnásty…

21.07.2011

Ráno sa zobudil na vôňu jej vlasov. Stále ležala vedľa neho. Jej hrudník sa dvíhal v rovnakom intervale a jemu sa naskytol ten najkrajší výhľad. Bola ako malé mača. Tričko, noha odkopaná viac »

Šestnásty…

19.06.2011

Už mesiac na novom...Myšlienkami je však stále u Borisa. Ale vie, že to skončilo. Jej farewell párty bola toho jasným dôkazom. Poslal jej pozdrav a od vtedy nereagoval ani na telefonáty, ani viac »

Pätnásty…

06.03.2011

Píp, píp. Ten sprostý budík zase zvoní. Dnes ju jeho zvuk bolel až príliš. Vôbec ho nepotrebovala počuť. Už dve hodiny pozerá do stropu a rozmýšľa či robí správne. Rozmýšľa nad tým viac »

väzenie, väznica, mreže, plot

Čínskeho držiteľa Nobelovej ceny prepustili z väzenia po diagnostikovaní rakoviny

26.06.2017 10:35

Čínsky disident, básnik a literárny kritik Liou Siao-po bol podmienečne prepustený z väzenia po diagnostikovaní konečného štádia rakoviny pečene.

summit, bezpečnostné opatrenia, policia,

Rezort vnútra žiada verejnosť o pomoc pri vyšetrovaní incidentu, pri ktorom zomrel 17-ročný chlapec

26.06.2017 10:23

Inšpekcia ministerstva vnútra žiada verejnosť o pomoc pri vyšetrovaní prípadu streľby na auto, ktorý sa stal v skorých ranných hodinách v nedeľu 18. júna.

France Colombia

Macron je Európan, a čo ďalej?

26.06.2017 10:00

S príchodom Emmanuela Macrona do Elyzejského paláca sa potvrdzujú predvolebné očakávania, že nový francúzsky prezident sa bude jednoznačne prikláňať k prehĺbeniu fungovania Európskej únie.

Stalin

Stalin je podľa Rusov najvýznamnejšou historickou osobnosťou, predbehol Putina

26.06.2017 09:58

Za najväčšiu historickú osobnosť považujú Rusi komunistického diktátora Josifa Stalina, ktorému historici pripisujú milióny obetí.

Mia

Som úplne obyčajná MIA...Tá, ktorá sa nič nehrá a všetko dávkuje úprimne:)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 17
Celková čítanosť: 13355x
Priemerná čítanosť článkov: 786x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy