Tisíc a jedenkrát Mia

„Už ste sa dohodli ako pôjdeme zajtra do tej Banskej Štiavnice?“ strelila Lucia otázku do kancelárie. Mali ísť na celo firemný meeting, ale stále neboli podohadovaní na osadenstvo v autách. Ostalo to ako tichý výkrik do tmy, čo v podstate čakala. Pomedzi dvere sa ukázal Boris a len Lucii „zavelil“ „Lucia porada, dole, 10 minút.“ V poslednej dobe mali takéto fajčiarske porady často. Nedá sa povedať, že by to Lucii nejako strašne vadilo. Skôr si to možno nechcela priznať, ale tešila sa na ne. Na druhej strane, počas posledných 2 týždňov, kedy sa to v Lucii zlomilo a celé to prepuklo boli takéto fajčiarske meetingy také skúpe na slovo.
Stáli tam a boli ticho. Obaja sa tvárili, že si vychutnávajú svoju cigaretu, ale obaja riešili svoje myšlienky.
„Bože toto je čistá tragédia Lucia, zaľúbiť sa do šéfa. Čistá tragédia. Ty si fakt totálna KRAVA.“
„Dievčatko malé keby si ty vedela čo ja mám v hlave. Chcel by som vedieť či niečo cíti. Správam sa inak? Dúfam, že to necíti.“
„Lucia ako idete zajtra?“
„No neviem, pravdu povediac som sa pred chvíľou snažila navrhnúť nejakú dohodu osadenstva do áut, ale veľký úspech som nezožala.“
„Bol by som rád keby som Vás mohol zobrať. Prídete do Nitry, alebo ku mne a odtiaľ pôjdeme spolu.“
„Ok, nemám s tým problém.“
„Tak super.“
O tom celom bola táto konkrétna porada.
***
„Linda, dnes ideme. Potrebujem ti niečo povedať.“
„Niečo sa deje?“
„Ale nie, len som sa chcela z niečoho vykecať, len neviem či to pomôže. Už vyrážam, stretneme sa pri posilke. Deal?“
„Deal. Čau“
„Čaves. Hugo. Hugo Čaves.“
„Koza.“
Lucia kráčala do posilky svižným krokom a rozmýšľala ako viac menej realisticky zmýšľajúcej Linde povie, že sa asi zaľúbila do Borisa. Ona. Realista od narodenia. Boris. Ach, jaj. Prečo sa mi za posledné 2 týždne točí celý svet okolo neho? Hlava sa nejako čarovne nastavila na neho a nie a nie sa z toho modu vypnúť.
„Uf, dnes budem cvičiť ako divá.“ oznámila Lucia Linde, keď sa k nej približovala.
„No ja tomu až tak veľa nedám. Práve som si s masérom dohodla jednu úžasnú masáž po celom dni. Zoberie ma o siedmej, dovtedy cvičím. Potom sa stretneme o pol 8 v šatni a odchod.“
„Oka, tak poďme.“
„Čo si mi to vlastne chcela povedať?“
„Vieš čo? To je na dlho. A keby ti to poviem, tak mi povieš, že som Krava.
„No to teda nie. Poviem ti, že si Koza. A to ti hovorím aj tak.“
„Vieš čo?“
„Neviem.“
„No ono je to na dlho.“
„Ježiš Lucia, ty si fakt Koza. Veď keď mi to nechceš povedať, tak mi to nehovor.“
„Počuj. Jedla si?“
„Lucia!“
„Čo je? Veď sa len pýtam či si jedla.“
„Na obed. Prečo zase? Na čínu dnes nejdeme, lebo potom zase nepôjdeme do posilky.“
„Dobre, ja len, že som tomu dnes moc nedala. Ja si len kúpim tú dobrú šunkovú bagetu a po ceste do posilky si ju zjem. Dobre?“
„Porazí ma z teba. Fakt. Ale dobre.“
„Dobrý deň. Jednu čiernu 1tku Vás poprosím.“
„Páči sa. Ešte niečo to bude?“
„Nie.“ Odpovedala Lucia, ale Linda ju hneď doplnila.
„Viete čo?“ Tuším si aj ja dám. Tak tú nivovú Vás poprosím.“
Ani nie za 5 minút sedeli na lavičke medzi posilkou a bagetkou a tlačili do hlavy každá svoju bagetu. Ešte, že čiernu – tá je vraj zdravšia. Obom bolo jasné, že tie bagety so zdravím moc nemajú, ale keď boli také dobré…
„A už to prosím ťa vyklop.“
„No…“ koktala Lucia. „Vieš Linduš, ja som sa nejako zaľúbila.“
„A to sa dá prosím ťa ako? Len tak nejako. A môžem hádať?“
„Skús.“
„Šéfe?“
„To vieš ako?“
„Ježiš Lucia ty si fakt Koza. Veď ty nehovoríš o ničom inom len o robote a o ňom. Ja že akú novinku mi povieš. A ty toto. Poď už cvičiť a nemedituj.“
Lucia chvíľu stála a nechápavo civela na Lindu. Až potom pochopila, že to vedeli všetci čo ju poznali, len jej to prišlo medzi poslednými. Možno kvôli tomu, že chvíľami si sama so sebou nerozumela.
Lucii pri cvičení v hlave behala len jediná otázka: „Ak to vedia ostatní, vie to aj on?“
***
Ráno jej zvonil budík tak nepríjemne o 5tej. Po 3 hodinách spánku to vôbec nebolo sympatické. Ale pozitívne bolo, že nešla do Nitry s Borisom, ale z Bratislavy. Celé to nejako vypálilo poobede kedy ju kolegyňa úpenlivo presviedčala, aby zmenila svoje rozhodnutie a išla s nimi. Uvoľnilo sa miesto v aute, lebo Michal ostal chorý, síce bol v práci, ale chorý. Nerobilo jej to problém. Nevedela nájsť Borisa, potom zistila, že má meeting, tak mu stručne ťukla do mailu:
„Nakoniec ma prehlasovali, uvoľnilo sa v aute miesto, tak pôjdem s nimi.“
Na to jej prišla strohá odpoveď:
„Ok.“
Vedela, že nespravila dobre, ale …
***
„Baby Štiavnica takto ráno a pod hmlou je krásna, rozjímal sa kolega Peter, ktorý bol veľký nadšenec fotografie a pritom pobehoval po banskoštiavnickej lúke a cvakal asi všetko čo sa pohlo. Lucii prebehol hlavou obraz ako keď vypustíte Blaváka do prírody zo všetkých tých centier a la Gaypark. Lucia vedela oceniť čaro fotografie, ale chcelo sa jej z jeho jazdy vracať. Nešoféroval až tak zle, ale sedadlo vzadu a otvorený notebook a čísla jej nejako nesadli. Nesadnú ani riaditeľom, ale je to výsledok ich ľudí po celej kampani a nie Peťovho vodičského talentu. Boris jej ani nezavolal. Aj keď išla s niekým iným na meeting mimo Bratislavu, vždy jej zavolal. Vždy jej podával dopravný servis na ceste. Vždy. A teraz nič. Niečo bolo vo vzduchu, a jej sa ten vzduch nechcel krájať. Asi o pol hodinu stáli pred čarovným penziónikom, ktorý dýchal na Lucku atmosférou. Atmosférou starej meštianskej rodiny. Celý penzión bol skĺbeninou zážitku, vkusu, útulnosti a histórie. Boris tam ešte nebol. Prekonala svoju hrdosť a v rámci krájania vzduchu poslala sms:
„No haló, kde ste? Sme na mieste. Šťastný zvyšok cesty.“
Odpoveď neprišla.
Prišiel asi o hodinu. Hneď ako vystúpil z auta, Lucii sa pri pohľade na neho podlomili kolená. Nebolo na ňom nič iné. Bol to on. Voňal sebou, tak chlapsky, jeho ruky vyberali z kufra tašky a vyžarovalo z neho niečo čo ju priťahovalo ako magnet. A tá červená na ňom bola dobrá voľba. Červená športová vetrovka a červená šiltovka v kombinácii s jeho čiernym zovňajškom bola pre Luciu až priveľmi nebezpečná kombinácia. Celý čas strávený po príchode nevedela od neho odtrhnúť oči. Prichytila sa ako v mysli drží jeho zadok a priťahuje ho k sebe. Díva sa mu uprene do očí a pochutnáva si na tých magnetických perách. Po príchode sa ubytovali a išli na obed. Pri obede sedela pri ňom. Ako si brala lyžicu na polievku nechtiac sa mu dotkla ruky. Telom jej prebehol elektrický prúd. 220 voltov bolo nič oproti tomu čo mala vo vnútri seba.
„Bože, Lucia dýchaj a ukľudni sa.“
Boris to cítil rovnako. Pozreli sa na seba a každý sklopil zrak do tej svojej hríbovej polievky.
„No pekne sa najedzte, po obede nás čaká dlhý meeting.“ Konštatovala Janka, ich najvyššia šéfka, ktorá bola prototypom dobrého šéfa.
Z dlhého meetingu sa vykľul taký kratší a nasledoval program. Kolega Peter, ktorý organizačne vybavoval celý tento meeting dohodol v rámci svojej vášne fotografovať návštevu kalvárie a s odborným výkladom.
Lucia mala rada túry, ale v ten deň si ju nevedela až tak vychutnať. Kráčala pozadu a vždy sa k nej veľmi rád pridal kolega či kolegyňa, ktorí vyzerali tiež veľmi nadšene celým týmto výletom. Boris bol viac menej vždy v jej blízkosti a mala pocit, že síce ju „sleduje“, ale stále cítila v jeho očiach ten nepríjemný chlad.
„To sa naozaj tak nahneval, že som s ním nešla?“